Imrich Jenča: Som nepokojný typ, veci chcem posúvať ďalej

Skoro dvadsať rokov pôsobil v rôznych technických a úradníckych funkciách v Meopte – továrni na vojenskú optiku. K médiám a školstvu sa dostal až v stredných rokoch. Vo výučbe sa vždy snaží prepájať teóriu s praxou. Nový garant programu žurnalistika na Katolíckej univerzite – Imrich Jenča.

V Meopte ste pracovali dlhý čas. Prečo ste sa nakoniec rozhodli odísť?

Do Meopty som nastúpil po vojenčine, pretože to bola fabrika, ktorá dávala byty. Nemal som teda starosti, ktoré majú dnešní mladí ľudia. Popri zamestnaní som študoval aj na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave (VŠE), a to bol napokon dôvod, prečo som odtiaľ odišiel. Od roku 1968 mám brata v zahraničí, nelegálne opustil republiku. V tom čase mi bolo jasne a zreteľne povedané, že žiadnu kariéru, ani ako vysokoškolsky vzdelaný človek, neurobím. Keď to na mňa prvýkrát vytiahli, povedal som si, že VŠE mi je zbytočná a išiel som z Meopty preč. Bolo treba začať odznova a niekde inde.

Čo vám dala práca vo fabrike?

Mám strednú školu technickú, takže mi to v podstate vyhovovalo. Navyše, práca so sklom je krásna. Končil som napokon ako asistent riaditeľa, nerobil som síce poskoka, ale už to nebolo ono. Človek by mal však okúsiť aj takéto povolania, ráno vstávať do fabriky alebo chodiť na smeny.

Kam ste šli z Meopty?

Po úspešnom absolvovaní konkurzu som nastúpil na Vysokú školu múzických umení ako šéf divadelného štúdia. Nebola to organizácia klasického divadla, aj keď štúdio robilo divadelné predstavenie. Malo to bližšie k pedagogickej činnosti než k umeleckej. Prázdniny som mal ako ktorýkoľvek vysokoškolský pedagóg, vlastne ich bolo viac, kvôli nadčasom, lebo sme museli sedávať večer na predstaveniach. Cez leto som mal neraz dva-tri mesiace voľna. Najprv je veľmi príjemné vylihovať dva mesiace na kúpalisku, ale časom vás to prestane baviť a začnete čosi robiť.

A tu sa dostávame k vaším prvým skúsenostiam s médiami. Ako si na ne spomínate?

Najskôr som písal pre ochranárov. Behal som po slovenských rezerváciách a zaoberal sa problematikou ochrany prírody. Potom ma oslovili z detských  časopisov, aby som ako ochranár začal písať pre deti. Následne ma oslovili z rozhlasu, či by som netvoril pre deti aj tam. Tak som sa vlastne dostal do oblasti školského vysielania. Napokon prišla ponuka, aby som nastúpil do novín na plný úväzok. Vedel som, že ak to neurobím vtedy, neskôr na taký radikálny krok sotva naberiem odvahu, veď som bol už v strednom veku. Nastúpil som teda do Mladých rozletov – to bol taký slovenský pokus o Mladý svět, a súčasne som začal diaľkovo študovať žurnalistiku. Neskôr som zakotvil v rozhlase.

Neiritoval vás, ako človeka z praxe, rozpor medzi teóriou a praxou?

Iritovali ma ľudia, ktorí v živote nesedeli za mikrofónom a s veľkou vervou o tom učili. Nie v zlom, ale nemôže byť pre mňa autoritou niekto, kto mi rozpráva teórie o tom, ako by som čo mal a nemal robiť,  pritom viem, že on ani netuší, o čom rozpráva. Pri niektorých pedagógoch bola teória absolútne odtrhnutá od praxe. Keďže som nepokojný typ a chcem posúvať veci ďalej, ponúkli mi hneď po skončení školy na katedre miesto. Takže som pracoval v rozhlase a súčasne som začal aj učiť. Výsledok toho je, že teoretici ma považujú za praktika a praktici za teoretika.

Aké konkrétne zmeny sa vám podarilo v Bratislave presadiť?

Bratislava mala úžasnú výhodu v blízkosti rozhlasu, kde som pôsobil aj ja. Mohol som k sebe na semináre ťahať ľudí z praxe, skutočné osobnosti rozhlasovej žurnalistiky. To je to, čo sa nedá tak pružne urobiť v Ružomberku. Celkovo som sa snažil skĺbiť teóriu s praxou. To ma sprevádza dodnes a do Ružomberka som prišiel s tým istým.

To vás motivovalo aj k tomu, aby ste sa stali garantom žurnalistiky na Katolíckej univerzite?

Motivoval ma môj dobrý priateľ, doktor Juraj Považan. V Ružomberku som pôsobil už predtým a vždy sa mi tu dobre učilo. Poslucháči sú tu vnímavejší, citlivejší a pracovitejší. Nemajú maniere veľkých osobností, na ktoré ešte nedorástli. Nemajú pocit, že keď sa prehnali nejakým médiom, tak už sú pupkom sveta.

Aké rozdiely vidíte medzi výučbou žurnalistiky v Bratislave a v Ružomberku a masmediálnej komunikácie v Trnave?

Bratislava ťaží z priestoru, v ktorom sa nachádza, a z kontaktu s médiami, prakticky však nemá žiadne technické zázemie. Trnava má relatívne dobré technické zázemie a vsadila na vlastných pedagógov. Problémom je, že kvalitu sa snaží dokazovať kvantitou. Ak chcem niekoho posunúť v žurnalistike, potrebujem byť s ním v kontakte, nie ho prvý raz vidieť na skúške. Žurnalistika potrebuje formu individuálnej výučby, aby som vedel, koho kam posunúť. Ružomberok má dobré technické vybavenie, trošku dopláca na nedostatok médií vo svojom okolí. A tiež sa odtiaľto zhlukom náhod rozpŕchli profesori. Sú tu aj dobrí pedagógovia, ale zvyšovanie akademickej úrovne je neprestajný proces.

Potrebuje študijný program žurnalistika v Ružomberku veľké zmeny?

Niektoré predmety by som orientoval trochu inak. Skôr by som sa utiekal k predmetom, ktoré sú chlebovými. V prvom rade potrebujete ovládať remeslo. Časová dotácia niektorých predmetov v terajšom akreditačnom spise sa mi zdá príliš veľká na úkor niektorých iných. Možno by som sa vedel s nejakým predmetom aj rozlúčiť. Hovorili sme o tom s vedúcim katedry, aj s dekanom. Chceme to upraviť najbližšou akreditáciou.

Učíte viacero predmetov. Ktorý z nich vám najviac imponuje?

Som rozhlasák, telom, dušou, ešte v tom klasickom ponímaní. Na hlasových cvičeniach mám pocit, že pomáham konkrétnemu človeku. V nich sa spája všetko – textová príprava, interpretácia, práca s respondentom, psychológia.

Plánujete niektoré témy rozviť aj knižne?

Rád by som spravil druhé vydanie publikácie Rozhlasové spravodajstvo. Keď vyšlo, rýchlo sa rozobralo, už ho nedostať. Možno by som mal spraviť aj rozhlasovú publicistiku. Dať to celé dohromady, do jednej knižky. Aj keď také „bachanty“ nikto čítať nebude, to z praxe viem. Pri písaní poslednej knihy – Rozhlasová tvorba, som sa preto držal zásady – jeden problém, dve strany.

Ako sa zvyknete odreagovať od pracovných povinností?

Mám blízko k fotografii. Najmladšie dcéra sa vydala umeleckým smerom, takže si v tomto rozumieme. Mám blízko aj k výtvarnému umeniu, chodím na výstavy, mám rád balet, vážnu hudbu. Od detstva ma priťahuje klavír, no naši naň nemali, ani na hodiny. Keď dcéra chodila na tanečné konzervatórium, mala klavír povinný, potom sa ale zranila, musela prestúpiť a klavír vystriedal fotoaparát. Odvtedy stojí doma zaprášený, takže je to výzva. Už som za ním zodvakrát sedel. Raz to dám…

Ak by v súčasnosti bola tá možnosť, vrátili by ste sa späť do Meopty?

Neviem, či by som sa vrátil. Predpokladám, že by som sa tam uživil, ale nie som si istý, či by ma to ešte bavilo. Silným motívom, prečo som pracoval v Meopte, bol byt. Vedel som, že keď odrobím záväzok za byt, môžem odísť aj s ním. Neurobili by ste to?

Anna Šenkeríková

Foto: Branislav Račko



Pridaj komentár