Jeden deň
V dávnej minulosti zostúpil na zem anjela Pána, aby zvestoval narodenie Božieho syna. Tak učí Biblia, v to veria kresťania. Spasiteľ sveta sa narodil do židovského národa a Židia ho poslali na smrť. O takmer dve tisícročia neskôr vraždili ich potomkov v nacistických koncentračných táboroch. Prvý slovenský vlak smrti odišiel z Popradu. Jeden zločinecký režim nahradil druhý – o 46 rokov sa v Bratislave zišlo tiché zhromaždenie za náboženskú slobodu. Pokojná manifestácia odštartovala búrku revolúcii, ktorá vyústila až k pádu komunizmu. Demokracia umožnila ľudom v roku 2005 prvý raz si pripnúť na odev bielu stužku, symbol nesúhlasu s potratmi. Všetky tieto udalosti sa v niečom zhodujú. Ľudia si ich výročia pripomínajú keď je v kalendári 25. marec. Zvestovanie Pána, prvý transport Židov zo Slovenska do Osvienčimu, Sviečková manifestácia a Deň počatého dieťaťa však majú spoločné aj niečo viac.
Keby sa na začiatku nenarodil na tento svet Ježiš Kristus, z kalendára by zmizla aj pamiatka na Sviečkovú manifestáciu. Ľudia by stratili dôvod zísť sa na námestí a vyznať svoju vieru. Pokojné zhromaždenie bolo jedným z najvýraznejších prejavov nespokojnosti s komunistickým režimom. Prítomní žiadali len to základné – náboženskú slobodu a dodržiavanie ľudských práv. Chceli verejne vyznávať svoju vieru, ktorá im dala silu vystúpiť z prítmia domov pred zraky komunistických papalášov. Manifestáciu nesprevádzali žiadne prejavy organizátorov ani demonštratívne pokriky. Napriek tomu štátna polícia reagovala násilím. Bitie obuškami a vodné delá vystriedali nekonečné hodiny vypočúvania aj tých, ktorí sa v tom čase v centre Bratislavy ocitli náhodou. Veriaci v hustom daždi prijali utrpenie pre toho, kvôli ktorému tu boli. Niesli svoje vlastné kríže – zhromaždenie pripadlo práve na Veľký piatok, deň ukrižovania a smrti Ježiša Krista. Od Sviečkovej manifestácie, začiatku konca komunizmu na Slovensku, ubehlo v roku 2013 presne 25 rokov.
Príznačný je aj začiatok deportácií Židov a Deň počatého dieťaťa, ktoré si pripomíname v jeden deň. Dvadsiate storočie sa navždy zapíše do histórie ako temné. Možno najtemnejšie zo všetkých. Lebo masové vyvražďovanie nepohodlných obetí v duchu chorej ideológie nemá dosiaľ v dejinách obdobu. Ale skutočne nemá? Nezomrelo továrenským vyhladzovaním už aj v demokratickom 21. storočí dosť ľudí? Každý deň na klinikách trhajú na kúsky to, čo bolo predtým človekom. Najbrutálnejšie vraždy nazývajú dôstojne – umelé prerušenie tehotenstva. Západná civilizácia vymiera nielen preto, že jej obyvateľstvo zabíjali vo vojnách a koncentračných táboroch. Zabíjajú ho stále, ibaže to, čo bolo kedysi zločinom je dnes legálne a v očiach demokratických zákonodarcov aj legitímne. Aké je to paradoxné. A ako veľmi sa to podobá masakrom nacistického režimu.
Pár dní pred 25. marcom som na chodníku našla bielu stužku. Dážď ju kropil studenými kvapkami, okolo nej blato a odpadky – napriek tomu jej miznúca bieloba ihneď pritiahla môj pohľad. Prešla som pár krokov, ale nedalo mi to. Vrátila som sa a zdvihla ju zo zeme. Nechala som si ju s vierou, že ju niekto stratil. Nie odhodil. Lebo tak by nepriamo odhodil aj to, čo symbolizuje. Presne tak ako táto stužka končia aj tisíce detí na potratových klinikách deň čo deň. Znova je čistá a biela ako bola predtým. Ale kedy sa nájde niekto, kto očistí tento režim ako som ja očistila stužku? Každý rok v ten istý deň si pripomíname zvestovanie Božieho syna, začiatok genocídy židovského obyvateľstva, verejný odpor proti hnijúcemu komunizmu a verejný odpor proti vraždeniu bezbranných nenarodených detí. Prišiel koniec prenasledovaniu kresťanov po smrti Ježiša Krista, rovnako sa zrútili aj nacistická a komunistická totalita. Kedy príde koniec zločinom demokracie a biela stužka bude opäť biela?
Ilustračné foto: TASR/Martin Baumann