O prieniku množín, ktorý nenastal
Žijem v krajine, kde sa zákroky voči neonacistickým prejavom považujú za porušenie slobody slova. Zároveň žijem v krajine, kde isté intelektuálne kruhy vnímajú wanna-be-prime-minister Sulíka ako „trápnučkého fašistu“. Kde sa stala chyba?
V celej Európe. Naprieč kontinentom – a najmä po posledných voľbách v Nemecku, Rakúsku a Česku – badať jav nadobúdajúci pandemické rozmery: kandidujúce strany s výrazne radikálnym pozadím prekonávajú potrebné volebné kvórum a obsadzujú parlamentné kreslá.
Slnečno, miestami extrémisti
Hoc sa jednotlivé strany vyznačujú sebe vlastnými špecifikami, pri zapojení šedej kôry je možné identifikovať nasledovné spoločné menovatele: nacionalistická profilácia, často koketujúca s nedemokratickými ideológiami; nenávistná rétorika namierená proti utečencom a moslimom; plán uskutočniť referendum o odchode z EÚ. Príznačným ukazovateľom je aj postoj štandardných strán, ktoré s nimi odmietajú spolupracovať. Obdobne tak vystupujú slovenská ĽSNS, nemecká AfD, rakúske FPÖ, francúzsky Národný front či pomerne nová česká platforma SPD. Zdá sa, že každá krajina má svojho Kotlebu a Le Penovú.
Prirodzene vyvstáva otázka, ktoré faktory vydláždili cestu radikálom, dostatočne populárnym na poberanie poslaneckého platu.
Pri prvom zamyslení by azda obstálo odôvodnenie, že jednotlivé krajiny Európy popri svojich interných úskaliach čelia spoločným problémom, najmä medzinárodne rozšírenému skepticizmu voči inštitúciám EÚ a nezvládnutej utečeneckej kríze z roku 2015. Ide o témy s takým polarizačným charakterom, že sa namiesto racionálnych debát častejšie siahalo po extrémnych verziách oboch táborov. Pre jednu perifériu politického spektra tak Brusel stelesňuje mystického autokrata, na ktorého sa dá v prípade potreby ukázať prstom ako na pôvodcu útlaku. A v prípade migračnej politiky by, minimálne verbálne, lynčovala všetko cudzie, čo nezdieľa príslušnú etnicitu, vierovyznanie, pigment či konfekčnú veľkosť. Nemálo občanov na to nekriticky pristúpilo.
Vnímať iba euroskepticizmus a imigračnú vlnu ako hlavných aktérov by však bolo krátkozraké. Odskočme si na stručný teoretický exkurz ohľadne fungovania demokratickej spoločnosti. Občania delegujú časť svojich právomocí zvoleným zástupcom, aby ich vo verejnom priestore reprezentovali. V skratke, aby zastávali funkciu v ich mene. A tu to zlyháva. Hlasy voličov nepočuť. Občania sa môžu (oprávnene) nazdávať, že ich záujmy sú chronicky umlčiavané tými mocenskými, že ústavní činitelia systematicky odsúvajú ich existenčné problémy na okraj.
Narastajúce priepastné sociálne rozdiely a korupčné činnosti tieto pocity len umocňujú. Nefunkčnosť základných princípov demokracie tak vedie k frustrácii a hnevu, čo predstavuje živnú pôdu pre populistické heslá a rýchlokvasné riešenia. Kto kričí najhlasnejšie, získava pozornosť.
A z toho ťažia nacionalistické hnutia. Z dôvtipného parazitovania na krízach. Vhodne reagujú na dopyt – vedia, čo chcú ľudia počuť a dokážu to patrične predať. K aktuálnym krízam de facto pristupujú ako ku komoditám. Aj AfD sa vo svojich počiatkoch profilovala ako euroskeptické zoskupenie, nie extrémna pravica. Neskôr profitovala z migračnej vlny. Na podobných základoch stavia v Čechách Tomio Okamura. Pôvodne podporoval multikultúrnu spoločnosť aj úniu, šikovne však vo svojom politickom projekte Svoboda a příma demokracie otočil: proklamuje nulovú toleranciu voči azylovým žiadateľom a moslimským prisťahovalcom a sľubuje referendum o odchode z EÚ. Kotleba síce ostáva „ideovo“ konzistentný, no ryžuje na početných zlyhaniach vládneho kabinetu.
Celkový úspech nacionalistov spočíva v súčinnosti viacerých faktorov. Cielia na najnižšie city. Strach, pud sebazáchovy, hnev. V prípade absencie skúseností, či už s moslimami alebo utečencami, ich sprostredkúvajú, využívajúc polopravdy, zámerne vytrhnuté informácie z kontextu alebo úplné lži. Aby sa ľud bál preventívne. Voličov tiež lákajú na rýchle riešenia problematík, ktoré si vyžadujú aplikáciu dlhodobých opatrení. Starostlivo si budujú imidž revolucionárov, aktívne vymedzujúcich sa voči politikom a systému.
Z vyššie opísaného by sa o týchto stranách dalo uvažovať čisto v kategórii populistických hráčov, no to by ich charakteristiku dostatočne neobsiahlo. V ich prístupe badať silný apel na národnú identitu. Cynický klasik by si mohol klásť otázku, čo je také voličsky príťažlivé na xenofóbnej verzii nacionalizmu, ktorý si vytvoril kult z príslušnosti k určitému národu na teritoriálne vymedzenom území? Odpoveď je vskutku prozaická. Upevňovaním národného povedomia poskytujú útočisko vo svete, ktorý sa otriasa v základoch.
Facebook ako agitačná platforma
Nezanedbateľnú úlohu v expanzii ich myšlienok zohrávajú sociálne siete. Na profiloch daných politických subjektov sa koncentruje množstvo ich podporovateľov. Zaužívaný slovný obraz o tom, že kedysi sa extrémistické názory prezentovali maximálne v krčme s istým promile alkoholu v krvnom obehu, tak už neplatí. Dnes sa môžu názory sympatizujúce s hnedými ideológiami beztrestne artikulovať na sociálnych sieťach, kde podobne zmýšľajúci jedinci nachádzajú svojich súkmeňovcov, vo svojich presvedčeniach sa svorne utvrdzujú a týmto spôsobom sa akoby legitimizujú. Pri konfrontácii s názorovým oponentom alebo faktami, ktoré vyvracajú ich „pravdu“, si tvrdošijne zastávajú svoj postoj, ich argumentačné počiny často obsahujú variáciu rozličných vulgárnych pomenovaní. Vznikajú tak stále zhubnejšie virtuálne getá. Rezistentné voči racionálnej diskusii.
Neotvárajte chladničku, môže tam byť fašista
Za súčasný stav nesú podiel viny aj médiá a verejne činné osoby. Spočiatku šľachetný úmysel demaskovať a adresne pomenovať nedemokraticky naklonené osoby a činnosti vyústil do neuváženého udeľovania titulu „fašista“ kdekomu. Akoby v mienkotvornom priestore chýbala dištinktívna schopnosť, pretože pojmami fašizmus a neonacizmus sa zastrešovali javy, ktoré vo svojej podstate nenapĺňajú atribúty týchto ideológií. Dané výrazy sa v dôsledku ich nadmerného využívania stali až bezobsažnými. V tomto bode považujem za žiaduce citovať osobu, po ktorej som zdedila časť svojho genetického materiálu: „Fašista už viac nebude synonymom zla. Stane sa z neho nadávka ako mamľas.“
Namiesto snahy aspoň dočasne opustiť svoju komfortnú zónu a pochopiť pohnútky ľudí, prečo inklinujú k nesystémovým zoskupeniam, sa z prostejších voličov stal terč posmechu, pričom si elity dôsledne pestujú obraz vysokouvedomelého intelektuála. Opäť sa tak zatvárajú a zacyklujú do svojej bubliny, páchnucej (pod)vedomou nadradenosťou. Namiesto inklúzie dostávajú slovo exkluzívne tendencie. Pretože najskôr označiť človeka za debila zabíja akýkoľvek pokus o jeho následnú edukáciu a zorientovanie v problematike.
Výsledkom sú množiny, ktorých prienik nenastal. Nie pre to, že by nemohol, ale preto, že tieto množiny o to ani nemajú záujem. Elity ostávajú vo svojich izolovaných osvietenských piedestáloch a voliči sa zúfalo, nekriticky držia svojich Führerov radikálnych lídrov, ktorí profitujú z arzenálu kríz a napĺňajú svoje mocenské ambície.
Nikola Marhefková