Obnažená dilema
Keď pápež František v príhovore na záverečnom zasadnutí synody hovoril, že prvou povinnosťou biskupov je otcovsky, milosrdne a bez falošných obáv prijímať stratené ovce, zasekol sa. „Pomýlil som sa. Nie prijímať. Ísť a nachádzať ich.“
Preto zvolal synodu. Aby mu poradila, ako sa k strateným priblížiť. Cirkev vie, že dnes tí, ktorým chce a musí hovoriť o Božej láske, žijú vo voľných zväzkoch, v rozbitých a znovu pozliepaných „patchwork rodinách“, v homosexuálnych partnerstvách. František vyvolal diskusiu medzi biskupmi, ktorí majú priamu skúsenosť zo svojich krajín, aby označili problémy a hľadali riešenia.
Sám pomenoval dve „pokušenia“, medzi ktorými búrlivé debaty oscilovali. Jedno nazval pokušením „nevraživej strnulosti“. Znamená „chcieť sa uzavrieť do písma (litery) a nenechať sa prekvapiť Bohom, Bohom prekvapení (duch); do zákona, do istoty toho, čo už vieme, a nie toho, čomu sa máme ešte naučiť a dosiahnuť to. Od Ježišových čias je to pokušenie horlivcov, úzkostlivých, ustarostených a dnes takzvaných tradicionalistov a aj intelektualistov.“
Druhé nazval pokušením „deštruktívneho dobráctva“, ktoré „v mene akéhosi klamlivého milosrdenstva obväzuje rany bez toho, aby ich najsamprv ošetrilo a liečilo; ktoré sa zaoberá príznakmi a nie príčinami a ich koreňmi. Je to pokušenie „dobrákov“, bojazlivých a aj takzvaných progresistov a liberalistov.“
Prví podľa neho ignorujú realitu; druhí ignorujú poklad viery. Prví chcú zostúpiť z kríža pre uspokojenie ľudí; druhí používajú puntičkársku reč a uhladený štýl, aby povedali veľa, a v skutočnosti nepovedali nič. Prví chcú premieňať chlieb na kameň a hádzať ho do hriešnikov, slabých a chorých; druhí chcú premieňať kamene na chleby a odmietajú pretrpieť dlhý, ťažký a bolestný pôst.
Toto je dilema súčasnej cirkvi. A zdá sa, že prípravná synoda ju – aj vďaka pápežovmu povzbudzovaniu nemlčať vo falošnom a neúprimnom pokoji – vystavila v plnej nahote. Odpovede na otázky sa budú hľadať rok, ktorý nás delí od riadnej synody. Svätý Otec rozpustil svojich kolegov s výzvou „dávať Bohu, čo je Božie“. Lebo „Boh sám je pánom človeka a nik iný“. On „miluje novosť“: prekvapuje nás, vedie na netušené cesty. Ak by sme však tieto slová chceli čítať ako priamu výzvu k odklonu od konzervatívneho prístupu, treba si uvedomiť, že zazneli pri záverečnej synodálnej omši spojenej s blahorečením pápeža Pavla VI., autora encykliky Humanae vitae o prirodzených metódach plánovania rodičovstva.
Jedným z východiskových bodov, ktorý si biskupi odniesli ako návod na riešenie domácej úlohy, je postoj k ľudským citom a túžbam. Medzi „mantry“ synodálnych dokumentov aj individuálnych vyjadrení synodálnych otcov totiž patrí individualizmus ako koreň pomenovaných problémov. Toto ošúchané a vyprázdnené slovo nasvietili z uhla emócií. Súčasný človek dôsledne, až tvrdo dbá na napĺňanie svojich potrieb v zmysle pocitov a túžob. Biskupi postavili otáznik medzi vlastné city a vlastné šťastie. Pripomenuli Ježišovo: „Kto hľadá svoj život, stratí ho, ale kto stratí svoj život, nájde ho.“ City teda podľa nich potrebujú pomoc, aby boli naozaj cestou k zrelosti. Ako napísali v záverečnej správe, manželstvo je na to dobrou príležitosťou: sústavne prehlbovať prijímanie druhého a čoraz plnšie darovať seba samého. Lebo, opäť slovami Biblie, „blaženejšie je dávať ako prijímať“.
Takže ideál… Cirkev na synode znova zdvihla zástavu ideálu a postavila sa s ňou pred prvé rady tých, ktorí snažia ho dosahovať. A zároveň ukázala, že si uvedomuje, že treba byť aj vzadu a zbierať ranených. To, že ideál aspoň čiastočne nasledujú, alebo že prinajmenšom po ňom podvedome túžia, označila za pozitívne aspekty, z ktorých treba vychádzať, keď chce byť blízko strateným ovciam a priťahovať ich k Bohu. Všetky.