Tradícia pálenia „Ďura“ sa z Trenčína vytráca
TRENČÍN, 24. apríla – Pálenie vatry zvanej „Ďuro“ je v mnohých obciach trenčianskeho kraja dlhoročnou tradíciou. V Trenčíne samotnom bola Opatová nad Váhom jedinou mestskou časťou, kde sa táto aprílová zvyklosť ešte donedávna udržiavala. Minulý rok sa však udalosť, pripadajúca vždy na sobotnú noc po oslavách menín všetkých Jurajov, nekonala. Príčinou bolo chýbajúce miesto konania a nedostatok dreva potrebného na stavbu vatry. Keďže minuloročné problémy sa toho roku opakujú zdá sa, že Ďuro sa z Trenčína môže vytratiť úplne.
Pálenie Ďura je v Opatovej nad Váhom už druhý rok len spomienkou. Jedným z dôvodov je podľa miestnych, prechod miesta konania spod správy Lesov SR do súkromného vlastníctva. Parcelu zvanú Hôrky, na ktorej sa slávnosť každoročne konala, odkúpila stavebná spoločnosť s úmyslom postaviť na nej luxusné kaskádové byty. Ide totiž o lukratívnu lokalitu v pokojnom prírodnom prostredí na okraji mesta, nie však príliš vzdialenú od centra. Ďalšou výhodou, ktorú Hôrky ponúkajú, je výhľad. Vďaka tomu, že ide o lúku rozprestierajúcu sa na vyvýšenine, naskytá sa vám výhľad na celý Trenčín aj jeho širšie okolie.
Mladíci, ktorým ochota vatru postaviť nechýba, však hlavný problém nevidia v chýbajúcom mieste, ale v zabezpečení potrebného dreva. „Na Hôrkach by sme už síce stavať nemohli, ale to je najmenej. V okolí Opatovej je mnoho krásnych miest, kde by sme Ďura postavili s rovnakým úspechom. Otázka však znie z čoho? Na stavbu takej vatry nám treba minimálne desať metrov kubických dreva, z čoho polovica musia byť celé kmene stromov,“ osvetľuje problém Peter, mladík, ktorý by rád pálenie Ďura do Opatovej prinavrátil.
Podľa jeho slov sa práve kvôli problémom s drevom koniec tradície očakával už dlhšie. „S drevom bol rok od roku stále väčší problém. Je to však pochopiteľné. Nemôžeme predsa čakať, že nám ho každý rok niekto dá také množstvo len na to, aby sa ľudia v noci zabavili. Časy sa menia a takto to nemohlo ísť donekonečna.“ vysvetľuje.
Stavba a zapaľovanie Ďura bola dlhoročne súčasťou povinností tzv. regrútov, teda ročníka chlapcov, odchádzajúcich, v ten ktorý rok na plnenie povinnej vojenskej služby. Okrem oblievačky a stavania mája, bol Ďuro ďalšou z tradícii, ktorá sa vďaka regrútom zachovávala. Podľa Petra išlo aj o vec veľkej prestíže. Veľkosť vatry, ako aj výška postaveného mája symbolizovali silu a schopnosti regrutovaného ročníka. Vždy išlo o porovnanie sa s počinom svojich predchodcov, ale taktiež o to, vytiahnuť sa pred mladými mužmi z okolitých dedín.
Tradícia a titul regrúti, sa pre mladíkov dbajúcich na dodržiavanie zvykov, zachovávali aj po zrušení povinnej vojenskej služby, a tí sa ich len tak vzdať nemienia. „Dúfam, že toto nie je koniec, ale iba menšia prestávka. Ďura by bola škoda. Staval ho môj starší brat aj môj otec a tak verím, že sa nám tento zvyk podarí oživiť. Možno už v budúcom roku a možno neskôr. Ako mnoho ďalších, tak aj ja chcem, aby sa k nám Ďuro vrátil, preto dúfam, že nájdeme nejaké riešenie,“ vyjadril sa na záver opatovský mladík.