Zasępa do Bussolenga?

Keby bola Katolícka univerzita v Trnave – od čoho nemala v čase vzniku ďaleko – bol by jej Veľkým kancelárom tri roky Róbert Bezák. A dnes by sme mohli špekulovať, že osud vedenia univerzity nasleduje osud pastiera. Nie je to celkom tak, ale kauza KU nemá od kauzy Bezák ďaleko…

Finančné podobnosti netreba pripomínať. Niekto hospodáril nečisto, niekto mu na to prišiel – a hádajme, kto na to doplatil…? Terminus Sokolov syndróm vystihuje používanie verejných zdrojov na upevňovanie súkromnej moci. Vyžaduje si to sofistikovanú schopnosť prelievať verejné peniaze do súkromného vrecka, z ktorého sa potom pomáha, buduje, rozdáva, prilepšuje – a kupuje vďačnosť, úcta, zaviazanosť. Nie, nechce sa kradnúť – ale…

Pripomínať netreba ani úsilie mašinérie niekoho potichu zomlieť. Nepodarilo sa to (urobiť potichu) a z odstupu je zrejmé, že akcia bola prepálená. Ale priznať to sa nedá – lebo…

Ďalší neprehliadnuteľný príbuzenský znak predstavuje mlčanie. Povyšované na cnosť. Ako inak, v záujme odídených. Lebo keby sme my začali hovoriť, to si ani nechcite predstaviť, čo by ste sa dozvedeli. V Bezákovom prípade to vraj bola homoloby. Ktovie, čo ucho nepočulo a oko nevidelo o Tadeuszovi Zasępovi.

Iný styčný bod nazval rektor Zasępa v rozhovore pre Týždeň mysterium iniquitatis – mystérium zla. Znamená to, že verejná mienka sa v konečnom dôsledku obracia, paradoxne, proti tomu, kto svoje najlepšie sily venoval práci v prospech daného spoločenstva. V prípade arcibiskupa Bezáka je síce zrejmé, že väčšina ho nezavrhla, ale značná časť si doňho utierala ústa. Na Katolíckej univerzite tiež neprebehol prieskum verejnej mienky, ale atmosféra medzi zamestnancami fakúlt, na ktorých sa staré vedenie snažilo meniť pomery, je jednoznačne protizasępovská.

Napokon je tu ešte jedna podobnosť hodná pozornosti. Akási alergia na utrpenie druhého. Aj keď uznáme, že jednotlivec utrpel nespravodlivo, a prispejeme do všeobecného zdesenia svojou mincou, nechceme mať jeho potupu pridlho na očiach. Tí, ktorí si niečo tohto druhu preskákali, vedia, že medzi najnepríjemnejšie vety z úst priateľov patrí: Teraz si zranený, nemáš nadhľad, brániš sa hlava-nehlava. Inými slovami: Nepreháňaj, veď tí druhí majú v niečom aj pravdu, až taká krivda sa ti nestala. Konanie obete si vysvetľujeme sebazáchovnými psychologickými procesmi – a pritom im podliehame sami. Máme z trápenia druhého trápny pocit a chceme svoj pokoj. Preto oplývame radami, ako sa treba sväto odpratať do pustovne a tam si lízať rany, vyťahujeme príklady à la Páter Pio…, a keď sa ten nešťastník znova a znova dožaduje pozornosti (dokonca aj pomocou nečistého bulváru!), sme schopní ho zavrhnúť.

Ale čo, keď je to tak, ako vždy? Že tých ciest je viacero? Aj ciest svätosti? Niekedy nastaviť druhé líce znamená odísť – a niekedy neprestať otvárať bratom oči. Aby som Božiemu liečivému zásahu neotvoril len svoju ubolenú dušu, ale celý ubolený systém.

Terézia Rončáková



Pridaj komentár