Žltá (nie) je dobrá

Poznáte ten hrejivý pocit, keď môžete vo všetkých hromadných dopravných prostriedkoch na to určených bez problémov používať ISIC?

Ja tiež nie.

Sedím vo vlaku a neprítomne hľadím von oknom. Vankúšikom ukazováka šúcham drsný povrch zelenej kartičky opotrebovanej tromi rokmi používania. Kdesi medzi štvrtým prudším myknutím a mobilizovaním všetkých vnútorných síl, aby sa môj žalúdok nerozpľaštil na oproti sediacej staršej pani, zachytím aj napriek svojej krátkosluchosti povestné “Pristupovali?”. Vzdialenosť medzi mnou a klopkajúcimi topánkami sa skracuje, až mi územčistá postava sprievodcu zaplní životný priestor.

“Poprosím si študentský lístok.” Podávam mu svoj identifikačný preukaz. Otočí ho na druhú stranu a pozerá naň dlhšie, než je zvykom. Začínam sa cítiť menej komfortne. Šípim komplikácie.

“Čo je toto za nálepku?” Zdvihnuté obočie sa mu temer dotýka plešinky. Prstom opakovane poklepkáva po novej KU známke, ako keby môj zjav vzbudzoval dojem, že mi to pre istotu treba ukázať viackrát. Potlačím konfrontačný povzdych. Namiesto toho sa pustím do zdlhavého vysvetľovania, ako tento rok moja alma mater nezabezpečila bezplatnú prolongačnú známku a namiesto nej tlačí vlastnú s univerzitným logom. Pochybovačný pohľad mu neschádza z tváre, no prikladá ISIC k prístroju.

Následne vzduch pretne šesťslovný úder: “Slečna, ale vy nemáte platný preukaz.” Sebadeštrukčné sklony mávam iba príležitostne, no teraz prekonávam nutkanie vyskočiť z vlaku tesne za Štrbou, len nech sa vyhnem rozprávaniu ďalšej univerzitnej legendy. Chvatne vyťahujen čerstvé potvrdenie o návšteve školy, dodávam, ako nám nefungujú terminály a kým sa problém neodstráni, nie je možné aktivovať čip na ISIC-u. Mávam pred sprievodcom dokumentom podpísaným tetušami zo študijného, ktorý mi uznáva štatút študenta aj nárok na zľavu cestovného. Napäté ticho sa dá naťahovať ako žuvačka.

Až napokon spľasne. “Nemôžem vám to uznať. Uhradíte plnú sumu.” Cítim, ako mi naviera žila na krku. Moje argumenty zaplnia vagón číslo tri v tejto ohyzdnej železnej konštrukcii, ktorú nazývať “vlak” je nemiestnym polichotením. Neúspešne.

Niekoľko spolucestujúcich nás so záujmom sleduje, až mám sto chutí sa ich opýtať, či im ponúknem pukance a kolu. A hoci vo formálnej komunikácii nepoužívam zvulgarizované označenia ženských a mužských anatomických častí, moja ufrflaná verzia posiela v mysli všetkých a všetko jednosmerne do ženského pohlavného orgánu.

Sfučaná na celý svet, no najmä na kompetentných za nefunkčné terminály, s odľahčenou peňaženkou, stratou sebakontroly a nevyžiadanou pozornosťou spolucestujúcich, aj naďalej okupujem svoje sedadlo. Po zvyšok cesty si projektujem svoju zlosť a bezmocnosť na skupinku žltých terminálov v univerzitnej knižnici.

Nikola Marhefková



Pridaj komentár