Aký vplyv majú televízie na spoločnosť?

Meno Štefana Hríba na Slovensku neostáva bez povšimnutia. Časopis .týždeň, ktorý založil v roku 2004 a je jeho šéfredaktorom, sa pýši nálepkou úspešného, kvalitného a originálneho, vďaka čomu prináša iný pohľad na svet a zaujímavé témy z domova, než aký ponúka väčšia časť ostatných časopisov na domácej scéne. Novinár a moderátor začal mediálnu kariéru od roku 1991 ako komentátor Lidových novín v Prahe, neskôr pracoval aj ako dopisovateľ v Rádiu Slobodná Európa, kde sa vypracoval na pozíciu moderátora. Prišla ďalšia životná šanca, ktorú využil, tento raz v týždenníku Domino fórum zastával funkciu redaktora a následne mu bolo ponúknuté miesto na stoličke šéfredaktora. V tom období, čo sa aktívne venoval týždenníku Domino fórum moderoval aj v bratislavskom divadle Stoka verejné debaty o spoločnosti a politike, ktoré sa stretli u občanov s veľkým záujmom.

Dostávam sa do súčasnosti, v ktorej sa okrem spomínaného ,,šéfredaktorovania“ v .týždni venuje diskusnej relácii Pod lampou, v ktorej je moderátorom a v Činohre SND v priestore Modrý salón prednáša na aktuálne a provokatívne témy so zaujímavými hosťami. Na obrazovkách RTVS nájdeme projekt Večer pod lampou od januára 2004. Cieľom relácie verejnoprávnej televízie je v diskusii s výnimočnými hosťami z rôznych sfér pracovného pôsobenia a odvetví priblížiť názory a nájsť odpovede na otázky, ktoré Hríb počas prenosu kladie aktérom. Relácia sa dotýka predovšetkým zaujímavostí a problémov z oblastí politiky, kultúry, náboženstva, ekonomiky, športu a prírodných vied. Prostredníctvom televíznej obrazovky vkladá Hríb divákom relácie i osobné poznatky a skúsenosti z jeho pestrého novinárskeho života.

Hríb, ktorý sa tiež pýši i Novinárskou cenou 2005 v kategórii za najlepší rozhovor v elektronických médiach, práve za reláciu Pod lampou o Einsteinovej teórii relativity prijal hodenú rukavicu do ringu od ministra kultúry Mareka Maďariča, ktorý vyzýval verejne kompetentných na debatu o úrovni televíznych programoch. Odozva bola zrealizovaná 27. septembra 2012, kedy mal moderátor v štúdiu troch hostí: Václava Miku, riaditeľa RTVS, ktorý sa preslávil rovnakou funkciou i v rádiu Expres a TV Markíza, Petra Minaríka, českého dokumentaristu, spolumajiteľa nakladateľstva Vetrné mlýny a šéfredaktora kultúrneho mesačníka RozRazil. Posledným hosťom bol František Borovský, ktorý sa len prednedávnom po štyroch rokoch pôsobenia vzdal svojho teplého miestečka riaditeľa TV JOJ. Borovského osobnosť opisuje aj redaktorka týždenníka týždeň Eva Čobejová: ,,Nemáme na Slovensku výraznejšiu osobnosť, ktorá by tak rozumela svetu komerčných televízií. Borovský je iný prípad. Pri svojom nástupe bol o krok vpred pred ostatnými, pretože už nemal o televíznom svete žiadne veľké ilúzie a tvrdo išiel po tom, čo diváci chcú. Nemal zábrany pustiť na obrazovku aj veci, ktoré sa náročnejším divákom hnusili, ale on presne vedel, komu je to určené a zvyčajne sa nemýlil. Zároveň nemal strach experimentovať a tak trochu sa s týmto svetom tvorivo pohrávať a skúšať jeho limity. V niečom to bolo fascinujúce, v niečom aj odpudzujúce.“[1] Borovského nástupcom v súkromnej televízii na Kolibe je Marcel Grega.

Hneď na úvod relácie Hríb poznamenal: ,,Minister kultúry Marek Maďarič pred pár týždňami vyslovil zaujímavú a provokatívnu tézu, že televízie začínajú idiotizovať túto spoločnosť. Odpovedal mu na to spisovateľ Michal Hvorecký, ktorý povedal, že je to možné, ale značný podiel na tom majú mítingy Smeru. Po tejto prestrelke zavládlo nachvíľu ticho. Nám sa zdalo, že to nie je oprávnené a je to vhodná téma na diskusiu.“[2]

Po Hríbovom prednese na začiatok sa k slovu dostali jednotliví protagonisti, ktorí zastupovali televízie. Hneď v úvode ma zaujali reakcie generálnych riaditeľov, ktorí si nekládli pred ústa servítku a do debaty vstupovali otvorene, bez akýchkoľvek tajomstiev. František Borovský vyvrátil tvrdenie, že by televízia mohla mať nejaký podiel viny na situácii v spoločnosti. ,,Rozhodne si nemyslím, že televízie majú zásluhu na tom, ako spoločnosť vyzerá. Mam pocit, že ten kto chce biť psa, si palicu nájde. Stotožňujem sa s tým, že nie všetko, čo vysielame je zázrak, zastávam však názor, že návnada ma chutiť rybe a nie rybárovi. Ľudia majú koniec koncov stále na vyber. V roku 2012 je neuveriteľné množstvo možností, ako môže divák využiť voľný čas.“[3] Reagoval aj Mika, ktorý sa názorovo líšil od Borovského: ,,Je o mne známe, že nie som zástancom podobných typov reality show, ako sú Big Brother alebo Vyvolení. Verejne som vyhlásil, že na obrazovkách verejnoprávnej televízie podobné projekty neuvidíme a za tým si stopercentne stojím. Nebudem démonizovať situáciu, ale musím povedať, že dve televízie, ktoré súperia o pozíciu lídra na trhu, oslovujú diváka podobnými formátmi. Aj vďaka tomu sa navzájom niekde posúvajú, možno ďalej, než by to bolo, ak by sa len jedna televízia rozhodla zvoliť takýto formát komunikácie.“[4] Pre poslucháčov by mohli byť zarážajúce aj praktiky inej reality show – Farmár hľadá ženu, ktorá na Slovensku vzbudila enormný záujem najmä vďaka postavičke z Turca – Martinke. Hríb kladie všetkým trom hosťom otázku, či figúrkam z reality show neškodí náhly pád z výslnia na dno, pretože používanie takýchto ľudí chvíľkovej slávy v ich prospech môže mať za následok poškodenie a ublíženie – stanú sa terčom výsmechu populácie a médií. Ako človeku mi mnohokrát príde ľúto, keď na titulkách bulváru alebo na televíznej obrazovke mám možnosť postrehnúť takýchto ľudí. Jedno však poprieť nemôžeme, jedinci si túto možnosť vyberajú dobrovoľne na vlastné tričko. Nie je teda problém televízie. Fakt je ten, že ak sa už prihlásia, príjmu pravidla hry a stanú sa jej súčasťou. Petr Minarík vidí vo veci aj pozitívum: ,,Môže to nastaviť zrkadlo divákom, ktorí keď vidia tieto otrasné životné príbehy, uvedomia si a pochopia, čo je realita a čo nie. Tam žije teda nádej, že spoločnosť to odmietne a v konkrétnom osobnom živote, kde ide o jednotlivca, sa bude chovať inak.“[5] Podľa Václava Miku je problém zakotvený aj niekde inde. ,,Sú to aj média, nielen televízia, ktoré majú nejaký vplyv na ovplyvňovanie. Je to internet, ktorý nie je regulovaný. Dnes sa k nemu dostanú takmer všetky domácnosti. Rozdiel je v tom, že masívny zásah televízie je väčší. Hodiť televízii na hlavu to, že sa podieľa na tvorbe vkusu alebo nevkusu nemôžeme. Je ale pravda, že spoločensky a sociálne má inú mieru zodpovednosti, ako iné média.“[6] Druhou vecou, prečo tak často nasadia komerčné televízie takéto formáty je finančná otázka. Kým Superstar, Let´s Dance alebo Česko Slovensko má talent sú výraznou finančnou kategóriou, pretože sú drahé a stoja za jednu samostatnú sériu okolo 3 – 4 miliónov eur, Farmár hľadá ženu alebo Extrémne rodiny sú zas iná liga. V porovnaní s projektmi ako Superstar sa pohybujú ,,len“ v stotisícových cifrách. RTVS má oproti komercii odlišné plány. Slovenská verejnoprávna televízia chce vytvoriť niekoľko pevných stĺpov pre záujmového, rodinného či univerzálneho priaznivca či skupinu, ktorá si nájde taký program, ktorý bude považovať za svoj a zvykne si naň. Situáciu RTVS okomentoval novinár Minarík: ,,Slovenská televízia by mala niečo vypestovať. Nemá vstupovať do konkurenčného boja a nemá s televíziami súťažiť, ale mala by byť prirodzeným lídrom v určovaní kvality. V tejto oblasti vidím perspektívu.“[7]

V putovaní témy Lampy, ktorá mimochodom patrí k málu relácií, ktoré preferujem, sa dostávame k ďalšiemu bodu. Tentokrát k azda najvýznamnejšiemu faktoru – sledovanosti. Tá určuje výraznú rolu a postavenie televízie na trhu, predovšetkým tie komerčné robia všetko pre to, aby diváka získali na vlastnú stranu. Bývalý riaditeľ Jojky Borovský v tom čase úprimne priznal, že sú pre neho najdôležitejšie výsledky sledovanosti a všetko ostatné ide bokom. Na nich predsa stojí alebo padá celé fungovanie televízie, veď bez toho by neboli ani finančné prostriedky na všetko ostatné. Vyjadril sa v tom zmysle, že každá jedna vec, ktorú televízia odvysiela, vplýva na ľudí.

Myslím si, že nemôže byť neustále stúpajúcim trendom, že komerčné televízie budú pritvrdzovať novými a novými šokujúcimi formátmi, ale verím, že príde obdobie, kedy sa situácia upokojí a príležitosť dostane taká verzia televízneho programu, v ktorej nebudeme vidieť show typu Farmár hľadá ženu, Vyvolení či Hotel Paradise. Ďalej sa Hríb pýtal, kde je tá hranica prípustnosti, ktorú televízia už neprekročí, zapolemizoval v tom zmysle, že v každom z nás je dobrá aj horšia stránka, máme aj nižšie pudy aj cnosnejšie veci. Ak hovoria riaditelia komerčných televízií, že publikum si žiada reality show, tak ak televízia do vysielania nasadí popravy, budú aj to diváci chcieť? Veď predsa horšia stránka nášho ja reaguje a našepkávala by nám aj takéto chcenie. František Borovský však v tomto prípade mieru tolerancie nastavil nekompromisne. ,,Toto je extrém. Pre mňa sú to neprípustné hranice. Nikdy to nezájde takto ďaleko. V Holandsku existoval formát o eutanázii, kde rozhodovali o tom, či človek zomrie alebo nie, alebo riešili program, ktorý sa volal najrýchlejšia spermia. Pre mňa takéto vyhrotené situácie do televízie jednoznačne nepatria. Je to istá hranica, ktorú si neviem predstaviť, že by sa prekročila. Je to niečo, čo by došlo príliš ďaleko, rozhodovať o niekoho živote!“[8]

Televízie by určite radi vypestovali veľkolepejšie produkty. Finančne je to však v týchto podmienkach nemožné. Ich rozpočtový limit totiž musí byť obsiahnutý do vysielania na celý rok. Peniaze nepustia, a preto musia investovať často do druhotriednych reality show, ktoré síce lákajú k obrazovkám masy, ale to pravé nadšenie z práce pre tvorcov programu sa odstavuje na vedľajšiu koľaj. Opäť vyzdvihnem Borovského, ktorý ako príklad pokusu o niečo podobné, uviedol známu kauzu ukradnutých detí v Anglicku. ,,Spomeniem prípad aféry, ktorú objavili naši ľudia. Dali sme spravodajstvu otvorený účet. Točte koľko chcete, jazdite do Veľkej Británie koľko chcete, na konci dňa vám nikto nebude vyčítať, že ste minuli viac financií. Televízia dala zdroje a ľudia sa toho chopili. Chceli sme ukázať, že médium dokáže zmeniť veci, aj keď to vyzeralo, že tí ľudia tam nemajú šancu. Po naštartovaní zbierky pre rodinu sa začalo ozývať kopu iných ľudí, prečo dávame peniaze spomínanej rodine a nie iným deťom.“[9] Okrem toho, pre slovenské televízie je háčik i v rozsiahlej konkurencii maďarských a českých staníc, ktoré sú dostupné v 90% domácností. Slovensko tvorí malý trh televízií a preto sa niet čomu čudovať, že s diváckou nepriazňou bojujú po svojom. Veď televízia bez divákov je mŕtvou televíziou a nasadenie reality show je slovom do bitky.

Aktéri Lampy sa vyjadrili aj na adresu budúcnosti z hľadiska tvorby širokej základne personálneho obsadenia. Mikovou ambíciou je tvorba vlastného dorastu a zarezervovanie si nádejných persón. Nie je to však lacná záležitosť. Ak by boli finančné prostriedky, Mika by určite investoval financie týmto smerom. Vznikli by ale obavy, že konkurencia by mohla ambiciózne mladé tváre vyfúknuť. Borovský otvorene hovoril o potrebe založenia školy, ktorá by vychovávala ľudí pre komerčné televízie. Uviedol, že navštívil niekoľko prednášok na mediálnych školách a bol nemilo prekvapený, dokonca odchádzal so zmiešanými pocitmi. Pre jedincov, ktorí sa túžia pohybovať v tejto brandži je podstatná chuť a motivácia. Je dôležité mať vášeň pre tento žáner. Václav Mika dodal: ,,Mladá generácia je nedočkavá. Hneď chce ísť na obraz. Remeslo v televízii si však vyžaduje pokoru.“[10] Práve vďaka príkladu hneď nereálnych očakávaní alebo úspechu mladých ľudí sa vráťme na začiatok Hríbovej relácie Pod lampou, ktorá kladie otázku či televízia naozaj môže prispieť k idiotizácii ľudí. Podľa generálneho riaditeľa RTVS istým spôsobom áno, avšak nepreceňuje úlohu televízie vo výchovnej a hodnotovej oblasti. Borovský povedal príklad Superstar, kde televízia v jednej sezóne dokázala enormne zvýšiť záujem o slovenskú hudbu a dokázala tak zmeniť preferencie poslucháčskej obce do inej roviny. Môj názor znie takto, domnievam sa, že v istých okruhoch je to pravda a televízia by mala prijať zodpovednosť. Nemyslím si však, že by bol vplyv televízie na jedinca v takom rozsahu, ktorý by viedol k úplne dezolátnemu stavu.

[1] ČOBEJOVÁ, Eva: Borovský vystupuje z rýchlika: http://dennik.tyzden.sk/eva-cobejova/2014/02/21/borovsky-vystupuje-z-rychlika, 2014

[2] HRÍB, Štefan: Večer pod lampou: Aká je rola televízií, 2012

[3] BOROVSKÝ, František: Večer pod lampou: Aká je rola televízií, 2012

[4] MIKA, Václav: : Večer pod lampou: Aká je rola televízií, 2012

[5] MINARÍK,Petr: Večer pod lampou: Aká je rola televízií, 2012

[6] MIKA, Václav: Večer pod lampou: Aká je rola televízií, 2012

[7] MINARÍK,Petr: Večer pod lampou: Aká je rola televízií, 2012

[8] BOROVSKÝ, František: Večer pod lampou: Aká je rola televízií, 2012

[9] BOROVSKÝ, František: Večer pod lampou: Aká je rola televízií, 2012

[10] MIKA, Václav: Večer pod lampou: Aká je rola televízií, 2012