Allahovi je 40 percent priveľa

Vracal som sa od Múru nárekov a premýšľal som, či aj moslimská časť Jeruzalema, ktorá mala byť vedľa, urobí na mňa taký dojem ako najposvätnejšie miesto židov. Bol som zvedavý, či aj tam nájdem toľko žolíkov ako medzi židmi. Zatiaľ bol suverénnym lídrom rebríčka mladík v dlhom čiernom kaftane s čiernym klobúkom, spod ktorého mu okrem typického orlieho nosa trčali aj dva poskrúcané pramienky vlasov. Stretol som ho pri Múre nárekov a sledoval ho pri modlitbe, ako spieva, ako sa trasie a metá spredu dozadu a občas aj do strán. Ani za svet som nevedel odhadnúť, či len ovoniava odkazy Bohu natlačené v Múre (možno mu niektorý z nich smrdel skromnosťou), alebo si chce hrknúť hlavu, len si to vždy na poslednú chvíľu rozmyslí. Bol to veľký favorit na víťaza Veľkej ceny Jeruzalema, no nepochyboval som o tom, že moslimovia tiež prídu s vysokou kartou. Ak nie so žolíkom, tak aspoň s kráľom.

Vstupu do zóny, nad ktorou svieti polmesiac aj cez deň, mala predchádzať prehliadka podobná tej na letisku . Vedel som, do čoho idem, lebo to isté som musel absolvovať pri vstupe na námestie, kde je Múr nárekov. Jediný rozdiel bol v tom, že tentoraz ma nemali kontrolovať židia, ale moslimovia. Predpokladal som, že pri tom budú hrubší ako ich susedia, čo si na hlavu sponkami pripínajú malé tanieriky. Ale pozor! Oni tiež neboli žiadne béčka. Rozhodne takouto prácou nepoverujú vtipálkov ako sú Ben Stiller či Adam Sandler. Predsa nemôžu dopustiť, aby sa na ich sväté miesta dostal pohan s bravčovou konzervou alebo ružencom. Náhodou by Múr nárekov skutočne zaplakal a oni by si oň museli rozbiť veľa hláv, aby si ho udobrili.

Bol som už skoro na rade, keď popri mne prešli niekoľkí ľudia, ktorým moslimská kontrola zamietla prístup na ich nádvorie, kde majú školu a mešity. Dôvod bol jednoduchý – našli im modlitebné knižky. Bol som si istý, že ja nemám nič, čo by otriaslo ich vierou takou silnou ako je ropa zo zálivu. Keď však prišlo na lámanie chleba, vyzeralo to inak. Kontrole vadilo niečo v mojom batohu. Trochu sa v ňom poprehŕňali a vytiahli malú kovovú fľaštičku. Kázali mi ju otvoriť. Asi sa báli, že v nej mám ukrytého nejakého zlého džina. Hneď mi napadlo, že fľaštička musí byť prázdna, keďže som na ňu úplne zabudol. Bez vzrušenia som ju otvoril a otočil hore dnom. S hrôzou som sledoval ako z nej vypadli štyri kvapky. Predsa len mali pravdu! Kedysi v nej bol džin. A to bol taký istý, ak nie ešte hroší hriech, ako mať ruženec. Dnu ma teda nepustili, ale získal som si obdiv ostatných pohanov. Rýchlo som im vysvetlil, že u mňa nemali problém s krížikom ani Bibliou ako u pobožných, ale s pálenkou ako u sprostých.