Buďme patrioti!
Vlastenectvo sa nedá vnútiť, musí sa žiť. Musí byť v podvedomí ľudí, musia to mať v krvi, musia s tým byť jednoducho zžití. To čaká pravdepodobne až tie ďalšie generácie, ktoré pre nás nový zákon budú považovať za niečo normálne a vôbec sa nad tým nebudú pozastavovať.
Každá zmena spôsobí určitú reakciu. Je to niečo nové a mnohí to môžu prijímať s rozpakmi alebo negatívnymi pocitmi. Je to totiž niečo, na čo nie sú zvyknutí, čo má zmeniť ich život v zabehaných koľajach. Rovnako to nie je inak ani s novým vlasteneckým zákonom z dielne SNS. Prečo by sa zrazu mala spievať štátna hymna? Prečo by sme mali mať zrazu všade povešané štátne vlajky a symboly a tváriť sa, že od apríla 2010 sme Slováci ako sa patrí?
Prevažne sme totiž naše vlastenectvo a hrdosť, že patríme k Slovenskému národu preukazovali počas majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji, a aj to len preto, že raz sa našim chlapcom nejakou náhodou podarilo získať zlato. Odvtedy sa to už s nami vlečie. Viete, to bláznivé fandenie v slovenských dresoch so slovenskými vlajkami a pokrikmi typu „Slovenskóóóóó, Slovenskóóóóóóó, hééja, héééja, héja, Slovenskóóóóó!“ V podstate je všetkým fanúšikom jedno, či je naša reprezentácia v skupine hanby, alebo bojuje o medailu. Aj tak fandia o dušu a aspoň chvíľu si vychutnávajú atmosféru, keď sa národ zjednotí a všetci sú Slováci ako sa patrí. Hrdí! Áno, aj to, ale na našich chlapcov.
Teraz od nás niekto chce, aby sme boli hrdí na to, kto sme. Že sme národ, ktorý má svoju minulosť. Že sme národ, ktorý v ceste za svojou samostatnosťou zažil a pretrpel toho veľa. Veľkú Moravu, Cyrila a Metoda, nápory Turkov, vládu Habsburgovcov, útlak Maďarov, snahu o národné obrodenie, potupnú maďarizáciu, vznik Československa, hanbu byť satelitom nacistického Nemecka či vládu komunizmu. Spoločná minulosť a cesta k vlastnému slobodnému a demokratickému štátu má byť tým, čo nás spája. To je možno jeden z dôvodov, ktorý pravdepodobne stál za vznikom zákonu o vlastenectve. Tak ako kedysi Štúr a jeho prívrženci sa snažili pozdvihnúť národné sebavedomie, i keď s malou šancou na úspech, tak teraz za iných okolností a iných podmienok sa o to snažia politici. Nech vieme, že sme niekto, že nie sme národ bez minulosti.
V lete som bola v Amerike, a čo ma prekvapilo najviac nebola obezita a nikdy nekončiaci nevkus Američaniek, ale ich hrdosť na to, že sú Američania. Tie vlajky zapichnuté v zemi pred domom alebo zavesené v okne. Namaľované na stenách domov. Tiché prejavy hrdého vlastenectva. Pritom Američania nie sú národom, ktorý by mal takú bohatú minulosť ako my.
Preto neprotestujme, ale radšej si berme vlastenecký príklad z tých, ktorých mnohokrát označujeme ako „sprostých Američanov“, pretože naozaj majú niečo, čo nám chýba. To národné povedomie. Skúsme aj my byť hrdí, že sme Slováci a nielen počas športových úspechov. Máme predsa minulosť a krásnu kultúru, ktorá nás spája. Máme nádherný jazyk a krajinu, ktorá nešetrila krásami. Buďme niečo viac ako len občania!