Číňania vedia postaviť múr aj z bordelu

Rád búram predsudky a mýty. Mýty o krajinách a predsudky o ľuďoch, ktorí v nich žijú.  Rozčuľujú ma reči o čiernom Rumunsku plnom Cigánov, kde sa len kradne, vraždí a znásilňuje. Alebo o Palestíne, kde je každý, ak nie terorista, tak aspoň fundamentalista. Podobné reči majú predovšetkým ľudia, ktorí toho moc neprecestovali. Dovolenku v Chorvátsku či zájazd na Balaton v osemdesiatych rokoch za cestovanie nepočítam. Týmto ľuďom predsudky rád vyvraciam na základe vlastných zážitkov z cudziny a skúseností s ich obyvateľmi. Netvrdím, že ja žiadne predsudky nemám. Som predsa normálny. No v tomto prípade sa rád mýlim a vždy ma poteší, ak prežijem niečo, čo moje pochybnosti vyvráti. Lenže výnimka potvrdzuje pravidlo.

Na internáte v Passau mi pridelili bunku s tridsaťročným Číňanom. Najprv som sa tešil, že si vyskúšam, aké je to žiť s človekom úplne inej kultúry, náboženstva a rasy. Nemal som žiadne predsudky, no pre istotu som si pripravil aj veľkú dávku tolerancie. Len tak pre istotu.

Po niekoľkých dňoch som vedel, že som urobil veľmi dobre. Hoci môj spolubývajúci žil posledné roky vo Francúzku, stále mu zostávali zvláštne (asi ázijské) návyky. Za prvých desať týždňov spolunažívania som ho ani raz nevidel vyniesť smeti. Zato pred jeho dverami na terasu pribúdalo raz za týždeň vrece plné odpadu. Dva mesiace rovná sa osem modrých vriec. Keď ich bolo na terase asi tak do polovice dverí, začal ich skladovať v spoločnej chodbe. Prechádzal som ňou až po extrémnej dávke osviežovača vzduchu.

V porovnaní s kúpeľnou to však až také strašné nebolo. Keď som sa chcel osprchovať, niekedy som musel použiť rukavice, kefu a čistiaci prostriedok s vysokým obsahom chlóru. Hnedastý mazľavý povlak totiž nešiel z vane, umývadla a kachličiek ničím iným dolu. Naša malá úbohá spoločná chladnička na tom nebola o nič lepšie. Hoci mám veľký rešpekt k osobnému vlastníctvu, niekedy som si z nej dovolil vyhodiť trojtýždňový chlieb pomaly sa premieňajúci na zmes pavučiny a hermelínu. K tomuto všetkému si predstavte izbu s posteľou bez akejkoľvek bielizne a s množstvom novinového papiera po zemi. Ten bol dokonca aj na oknách. Keď som to videl, bol som v šoku. No nie až v takom veľkom, ako môj spolubývajúci, keď sa raz vrátil domov a našiel ma vysávať. Zľakol sa tak, že ho až striaslo.

Pokúšal som sa s tým niečo spraviť. Lenže vždy, keď som sa odniekiaľ vrátil, spolubývajúcemu okamžite šťukla zámka a na klopanie sa uráčil odpovedať len občas.

Aj napriek všetkému som takúto skúsenosť nebral ako dôvod na nejaké predsudky. Veď v každom národe sa nájdu poriadkumilovní ľudia aj čudáci. No ak o tom niekomu rozprávate, on len neveriacky krúti hlavou a nakoniec vám povie, že zažil presne to isté so svojim spolubývajúcim z Číny, začnete váhať.

Nechcel som okolo Číňanov postaviť žiadny múr, či vytvárať predsudky. Chcel som len opísať svoju skúsenosť, ako si ten múr stavajú sami. A keďže nie je jedinečná, chtiac-nechtiac som predsudok asi vytvoril. Snáď niekoho pripraví…