Cintorín v Ružomberku ukrýva množstvo osobností
Počas prvých novembrových dní navštívili ružomberský cintorín tisíce ľudí. Medzi nimi by sa nenašlo veľa tých, ktorí vedia, koľko velikánov toto miesto ukrýva. Pritom je tu pochovaných viac ako dvesto osobností celoslovenského, ale aj svetového významu.
Expertom na ružomberský cintorín je Radislav Kendera. Toto miesto študuje už dlhé roky a napísal o ňom aj knihu Ružomberok – hlavný mestský cintorín. Poprechádzať sa s ním po cintoríne je nevšedný zážitok. Rozpráva o mnohých zaujímavostiach a odkrýva tajomstvá tohto posvätného miesta.
Naša prechádzka začala pri starej kamennej bráne. „Je to posledný mohykán, pozostatok pôvodnej vstupnej brány z roku 1913, kedy bol cintorín založený,“ konštatuje R. Kendera. Neďaleko brány mi ukazuje hrob Jána Jančeka, politika a podpisovateľa Pittsburskej dohody. Prechádzame k ďalšiemu radu hrobov, kde ich je menej a tam mi padnú oči na meno spisovateľa Benjamína Tináka. Dozvedám sa, že k večnému spánku je tu uložených viac ako dvesto osobností. Na otázku, ktorá z nich je najvýznamnejšia mi môj sprievodca odpovedá: „Nedá sa to jednoznačne povedať, lebo každý človek pôsobil v určitej oblasti. Máme tu veľa lekárov, napríklad doktora Magáta. Pôsobil v bunkovej cytológii, pôrodníctve a bol to vedec európskeho významu. Máme tu Jána Šubjaka, zakladateľa zubnej chirurgie na Slovensku, ale aj pána Obtuloviča, futbalového rozhodcu, ktorý pískal na majstrovstvách sveta. V každej oblasti by sa niečo našlo.“
Odpočíva tu predseda Uhorského snemu, ale aj lekár L. N. Tolstého
Hlavným chodníkom lemovaným starými stromami prichádzame k veľkej hrobke rodiny Makovických. Pod štvormetrovým krížom a mohutnou kamennou krstiteľnicou leží aj Dušan Makovický. Bol osobným lekárom a priateľom giganta literatúry Leva Nikolajeviča Tolstého. „Zomrel tragicky. V roku 1921 spáchal samovraždu, lebo nezvládol situáciu, aká bola v Európe,“ približuje tragickú udalosť Radislav Kendera. Zaujímavosťou je, že hrobka rodiny Makovických patrí medzi najväčšie na ružomberskom cintoríne a je národnou kultúrnou pamiatkou.
Pokračujeme po hlavnom chodníku a pán Kendera upozorňuje na hrob Vojtecha Budinského-Kričku. Meno mi nič nehovorí. Dozvedám sa, že bol zakladateľom slovenskej archeológie. „Všimnite si, že z hrobov sú poodtŕhané kovové časti. Aj plaketa profesora Budinského-Kričku je ukradnutá,“ neskrýva svoje sklamanie nad tým, ako si vážime osobnosti. Pristavujeme sa aj pri pomníku s menom Ladislav Hanus. Pod menom čítame, že okrem iného bol aj pápežským prelátom a protonotárom. O pár krokov vyššie leží Jozef Angyal, ktorý to v politike dotiahol až na predsedu Uhorského snemu.
Telo Andreja Hlinku hľadali aj vo Fullovej hrobke
O mnohých osobnostiach pochovaných v Ružomberku netušia ani samotný obyvatelia mesta. Každý však vie, že sa tu nachádza hrobka majstra Ľudovíta Fullu, jedného z najvýznamnejších slovenských maliarov. „Pokladá sa za zakladateľa slovenskej moderny a je jediný zo slovenských umelcov, ktorý v Paríži získal svetové ocenenie Grand Prix. Svojho času sme aj v jeho hrobke hľadali Andreja Hlinku,“ prezrádza R. Kendera.
Od majstrovej hrobky pokračuje pán Kendera vyššie. Pristavuje sa pri rodine Krčméryovcov. Miesto ich odpočinku sa nedá prehliadnuť. Podľa veľkosti hrobky je jasné, že ide o významnú rodinu. „Čo jedno meno, to významný predstaviteľ,“ skonštatuje a hovorí o básnikoch a politikoch z tohto rodu.
Spolupracovník Alberta Einsteina
Na konci ružomberského cintorína možno nájsť niekoľko židovských hrobov. Keď sa pýtam, či sa aj tam nachádza niekto slávny, dozvedám sa o Ferdinandovi Starkovi, prvom asistentovi Alberta Einsteina. „Je tam pochovaná aj matka známeho hollywoodskeho herca Petra Lorreho, rodáka z Ružomberka,“ udivuje ma môj sprievodca.
Naša prechádzka sa pomaly končí a ja si uvedomujem, že sme sa pristavili takmer na každom kroku pri hrobe nejakého človeka, ktorý významne zasiahol do dejín. Ružomberský cintorín stráži pozostatky naozaj veľkého počtu osobností. Keď si to plne uvedomím, napĺňa ma to bázňou. Svoje myšlienky odhalím aj môjmu sprievodcovi Radislavovi Kenderovi a zareaguje: „Tento cintorín patrí medzi najvýznamnejšie, a pritom je nedocenený. Robím všetko pre to, aby si to všimli kompetentní a bojujem za to, aby bol národným cintorínom.“