Dobrovoľný prekladateľ a fotograf Ľudovít Gasper: Mikrofón som musel doniesť medzi cibuľou

Ľudovít Gasper sa narodil 6. februára 1933 v Liesku. Jeho život nebol obyčajným a všedným. Žil v dobe, keď komunizmus na Slovensku prekvital. O svojich skúsenostiach a zlých zážitkoch či už svojich, alebo jeho dcéry, povedal v nasledujúcom rozhovore.

Aké bolo vaše detstvo?

Ako každého v tých rokoch, až na to, že som bol zvláštnym dieťaťom.

 Prečo zvláštnym?

Keď som sa narodil môj otec mal sedemdesiat rokov a mama mala asi dvadsať. 

Nebol to veľký vekový rozdiel na tehotenstvo?

Bol. Dokonca ani lekár nechcel veriť tomu, žeby moja mama mohla mať dieťa s takým starým.

Otec sa o vás v takom pokročilom veku asi nestaral. Ostala teda všetka práca na mame?

Zo začiatku nie, pretože mama po pôrode bola chorá. Pol roka sa starala o mňa moja staršia sestra, potom sa vydala, tak som žil iba s mamou.

Nasledovali ste príklad svojej sestry a oženili ste sa tiež?

Samozrejme, ako správny chlap a veriaci človek som sa oženil.

Mali ste aj nejaké deti? Ak áno, vychovávali ste ich tiež v katolíckom duchu?

Áno, mali sme dcéru, ktorú sme od malička viedli k viere.

Žili ste v období, kedy komunizmus prekvital. Nemala vaša dcéra problémy kvôli svojej viere?

Ako väčšinu detí, ani našu dcéru nechceli zapísať na náboženstvo na základnej škole. V tej dobe bola návšteva tohto predmetu tvrdo obmedzovaná, či už bolo dieťa prvákom alebo deviatakom. Celá dedina bola veriaca, takže s týmto sme nemali problémy len my.

Teda vaša dcéra nenavštevovala tento predmet?

Ale naopak, chodila naň. Manželka bola neoblomná a nedala sa odbiť. Nakoniec ju na náboženskú výchovu zapísala.

To bol jediný problém?

Nie. Už od mala sa chcela sa stať učiteľkou, ale nebolo jej to umožnené.

Prečo nie?

Na pedagogickú školu, kde chcela študovať, mohli ísť iba deti, ktoré neboli veriace alebo im rodičia podpísali odstúpenie od viery. Moja manželka vtedy povedala, že keď je raz veriaca, tak nič také podpisovať nebude.

Kam išla potom študovať?

Dostala sa na hutnícku školu do Košíc.

Aj tam bola viera potlačovaná?

Samozrejme, ale naša dcéra aj napriek tomu chodievala do kostola a tajne sa schádzala s inými veriacimi študentami.

Viem, že v tej dobe bolo všetko prísne strážené. Nezistilo sa, že sa stretávajú?

Bohužiaľ, zistila to tajná bezpečnosť a prišli až k nám domov, pretože chceli vypočuť našu dcéru, ale ona vtedy nebola doma.

Ukryla sa niekde alebo utiekla pred nimi?

Nie. Nikto nevedel, že na to prišli, že sa stretávajú. Ona v ten deň robila v Nižnej vodičák, tak prišli za ňou až tam.

Čo sa dialo potom?

Vypočúvali ju, ale ona nikoho neprezradila, lebo vedela, že by bolo zle.

To bolo na strednej. Aj na vysokej škole pociťovala nejakú nespravodlivosť?

Na vysokej škole ju šikanovali, nechceli jej dávať v jedálni obedy, dokonca sme museli platiť jednému pánovi za ubytovanie, pretože jej nechceli prideliť internát. Nakoniec, keď promovala, tak jej profesorka ticho povedala, aby si dávala pozor, keď bude pracovať.

Musel to byť pre ňu veľký nátlak, hlavne po slovách, aby si dávala pozor. Odzrkadlilo sa to na jej práci alebo to boli len zbytočné obavy profesorky?

Obavy to síce boli, ale nanešťastie pravdivé. Dlhú dobu hľadala prácu, a keď ju konečne získala, ako prvú ju odtiaľ aj vyhodili. Mala to ťažké v živote.

Komunisti vedeli byť krutí. Mali ste aj vy nejaké zlé skúsenosti s nimi alebo sa takpovediac vybúrili iba na vašej dcére?

Skúseností bolo veľa. Mojím koníčkom bolo fotografovanie. Kade som chodil, tam som fotil či už to bol gejzír v Herľanoch alebo Lurdy. Mal som veľmi veľa materiálu nafoteného, ktorý som potom premietal buď v školách, alebo v kostole.

Nebáli ste sa, že vám to nájdu?

Bál som sa, to je jasné, hlavne, keď som vedel, že ma sledujú. Vtedy som materiály a mikrofón musel nosiť medzi cibuľou, aby nikto nevedel, čo nesiem. Cibuľa bola taká nenápadná.

Venovali ste sa iba premietaniu?

Ďaľšou mojou záľubou bolo prepisovanie kníh. Spolu s manželkou sme prepisovali a prekladali knihy, poväčšine s náboženskou tematikou.

Nebolo to nebezpečné?

Bolo, ale my sme pociťovali potrebu šíriť ich ďalej medzi ľudí.

Nevypomstilo sa vám to aspoň raz?

Pamätám si, že raz sme prišli domov a našli sme v izbe rozbitú sochu Panny Márie. Nič nám nezmizlo a ani nám nič neukradli, len tá socha si to odniesla.

Prečo práve socha? Bolo to kvôli tomu, že to bola Panna Mária?

Myslím si, že to bolo kvôli tomu, že mala rovný spodok. Dotyční si asi mysleli, že tam ukrývame nejaké materiály, ale nič tam nenašli. To však nebola jediná moja skúsenosť s nimi.

Prezraďte teda, čo ste ešte zažili?

Raz k nám prišla bezpečnosť, pretože im niekto ukradol zo škôlky magnetofón. Nevedelo sa kto to bol a my sme mali rovnaký, preto obvinili mňa. Na to, aby mi uverili, že je náš, chceli vidieť pokladničný lístok. Hľadali sme všade, no nemohli sme ho nájsť. Moja manželka ho našla v poslednej chvíli vo vkladnej knižke, tak sme si ho mohli nechať.

To bolo všetko?

Naneštastie nie. Kým sme my hľadali pokladničný blok od magnetofónu, oni si začali prezerať moje šuplíky. V jednom našli nejaké materiály, preto si ich vzali na preskúmanie. Čo však bolo zváštne, vzali ich deväť, ale do zápisu napísali iba sedem. Po viac než mesiaci mi ich všetky vrátili späť, pretože nenašli nič kompromitujúce. Vtedy som mal veľké šťastie.

Šťastie preto, lebo na vás nič nenašli?

Áno, ale aj preto, že neotvorili ďalší šuplík, kde som mal väčšinu svojích prác. Aj napriek tomu, že nič nenašli, ma odvtedy mali na muške.

Nebolo to deprimujúce, keď ste vedeli, že sledujú každý váš krok?

Bolo, ale naučil som sa s tým žiť a skrývať veci, ktoré som nechcel, aby našli.

A ako je to v súčasnosti s vami?  Stále radi robíte veci, ktoré sa nesmú?

Nie, teraz som na dôchodku aj s mojou manželkou. No často spomínam na moju prácu a na knihy, ktoré sme prepisovali a ktorých pár mám ešte doma.

Ďakujem vám za rozhovor.

Ivana Koňušíková