Fotoreportér Branislav Račko: V každej situácii sa snažím vidieť čosi výnimočné

Na svet okolo seba sa pozerá objektívom fotoaparátu. Jeho fotografie zachytávajú atmosféru futbalových štadiónov, zlomené hokejky hokejových zápasov, ale aj emócie baviacich sa ľudí na koncertoch. Vniesť do fotografie čaro daného momentu považuje pri svojej tvorbe za najdôležitejšie, preto pri prezeraní galérie Branislava Račka  narazíte najmä na reportážne fotografie. Tento mladý fotoreportér študuje žurnalistiku na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Aj napriek tomu, že má len 19 rokov, už dva roky pracuje v agentúre SITA a jeho fotografie môžete vidieť na stránkach slovenských denníkov.

Aký bol prvý impulz, ktorý vás priviedol k fotografovaniu?

Prvý impulz prišiel, keď som ešte ako malé dieťa chytil do ruky na niektorej z dovoleniek otcov starý analógový fotoaparát. Vtedy som ale ani zďaleka netušil, že sa tento nástroj stane mojim pracovným náčiním. Prvý reálny impulz prišiel až v mojich trinástich rokoch, keď som od otca dostal prvý digitálny fotoaparát. Taký ako má dnes každá rodina, taký ten malý vreckový, čo sa nosí na dovolenky. Ním som začal robiť svoje prvé fotografie.

Ako dlho sa venujete fotografovaniu a aké sú vaše doterajšie úspechy?

Ako koníčku od mojich trinástich, no pracovať pre médiá som začal koncom roka 2009, teda o dva roky neskôr. Prišlo to ruka v ruke s kúpou prvej zrkadlovky. Tento krok bol pre mňa zlomový pretože som sa rozhodol brať to vážne, a tým pádom som musel investovať do objektívov a ostatného príslušenstva aj veľkú časť mojich úspor. Čo sa týka úspechov, nejaké výrazné ocenenia na súťažiach som nezaznamenal. Možno je to z časti aj tým, že na súťaže sa prakticky neprihlasujem, lebo to nepovažujem za potrebné. Ja pod slovom úspech beriem skôr ocenenie mojej roboty v podobe publikovania mojich fotografií v denníkoch. Tie majú na výber z viacerých agentúr, viacerých fotoreportérov. Preto ma vždy poteší, keď uvidím svoje fotky na stránkach novín. Najlepší pocit je, keď vidím svoju fotografiu na titulnej strane mienkotvorného denníka.

Brali vás starší kolegovia vážne pri vašich začiatkoch?

Toto je otázka sčasti asi na nich, no z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že to nebolo vždy jednoduché. Keď som bol na akcii a mal som v ruke fotoaparát so základným objektívom a vedľa mňa stál človek so strojom za 10 tisíc eur, tak niektoré tie pohľady typu „a ty tu čo s touto hračkou robíš“ boli nepríjemné. V takýchto prípadoch mi dosť pomohol jeden z mojich kamarátov, ktorý mi raz povedal: „Je jedno aký máš fotoaparát, za teba hovoria fotky, nie stroj.“

Aké sú vaše obľúbené témy na fotografovanie?

Napriek tomu, že ľudia najčastejšie vidia moje športové fotografie, tak najradšej fotím témy každodenného života. Táto téma mi v podstate otvorila oči. V každej bežnej situácii sa snažím vidieť niečo výnimočné, niečo čo by fotografiu urobilo inou. Či už je to babka nakupujúca na trhu, zaľúbený pár na diskotéke, alebo len jednoducho politik prichádzajúci na tlačovku.

Ako sa vám podarilo skĺbiť štúdium a prácu?

Keď som sa rozhodoval na strednej, že čo ďalej, nebolo to ľahké. Skúšal som dva typy škôl. Pohovory na umelecké školy boli zaujímavé, ale cítil som, že toto nie je to, čo by som chcel robiť. Po svete behá veľa machrov s dobrým štúdiom čo vedia, ako koho kde postaviť, osvetliť a následne strávia pri jednej fotke 20 minút retušovaním vo Photoshope. Ja som skôr ten typ, čo má rád fotku takú, aká je. Pri reportážnej fotke je najdôležitejšie čo najviac vystihnúť moment, v ktorom sa daná situácia odohráva. Donútiť fotkou ľudí, aby sa zamysleli, čo sa asi stalo predtým, ako fotografia vznikla, čo potom atď. Toto je pre mňa naozajstné umenie dobrého fotoreportéra. Toto je to, čo ma na mojom povolaní baví najviac. Skĺbiť to so štúdiom bolo preto náročné, musel som si zvoliť predmet štúdia, ktorý by bol môjmu povolaniu najbližší. Tým je určite žurnalistika. Predsa, nikdy nie je na škodu, keď si fotoreportér vie k fotkám z akcie napísať text, ktorý potom niekde publikuje…

Máte svoje vzory, ktoré vás inšpirujú?

Samozrejme, ako každý človek, aj ja mám svoje vzory. Mojím prvým, no stále aktuálnym, vzorom je fotoreportér TASR Dušan Hein. Človek, ktorý ma neustále podporoval a posúval ma vpred. V jeho tvorbe vidím neustálu inšpiráciu. Druhým mojim vzorom je fotoreportér agentúry Reuters Radovan Stoklasa. Je neuveriteľný zážitok sledovať jeho fotografie.

Čo by ste chceli vo svojej oblasti dosiahnuť?

Chcel by som sa stať fotoreportérom jednej z renomovaných svetových agentúr, ako napríklad AP, AFP alebo Reuters. Je to niečo, čo je mojim snom odkedy sa fotografovaniu venujem. Ak by som šiel viac do hĺbky, veľmi by ma bavilo fotografovať vojnu. Viem, že pre bežného človeka slovo vojna evokuje smrť. Pre mňa je to ale výzva, pretože vojnu fotia väčšinou tí najlepší a najzodpovednejší. Je to iné ako fotiť politiku a šport. Keď fotíte vojnu, ste jej súčasťou. Okrem toho, by som, samozrejme, chcel fotiť olympiádu, majstrovstvá sveta a podobné veľké akcie svetového formátu.

Keby nie fotografovaním, tak čím by ste sa chceli živiť?

Toto je pre mňa veľmi ťažká otázka. Na Slovensku si momentálne neviem predstaviť nič iné. Zrejme by som odcestoval niekde do Anglicka alebo nejakej inej krajiny. Ak mám uvažovať ale o inom povolaní, začína ma moja predstava nevedomosti tak trochu desiť.

Foto: Dušan Hein