Františkán Peter Barok: Zapieral som, aj keď sa mi vyhrážali

Peter Barok sa narodil 21. mája 1964 v Bratislave. Väčšina ľudí ho pozná pod menom páter Ginepro, pretože je už niekoľko rokov františkánskym kňazom v Trstenej. Ľudia ho hodnotia ako milého, dobrosrdečného človeka, ktorý sa s vami rád porozpráva alebo vám pomôže. Avšak ani taký dobrý človek to nemal v živote ľahké. Hlavne, ak sa to týkalo viery.

Narodili ste sa v čase, keď na Slovensku vládol komunizmus a viera bola potlačovaná. Aj napriek tomu ste boli od detstva vychovávaní vo viere?

Áno, pretože pochádzam z tradičnej katolíckej rodiny. Aj keď som mal otca v komunistickej strane, vychovávali ma tak, aby som veril v Boha.

Kedy vám prvýkrát dali pocítiť, že viera nie je to pravé? V škole alebo až neskôr?

Myslím, že to bolo v štvrtej triede na základnej škole, keď ma učiteľka nechcela zapísať na náboženstvo.

Takže ste tam nechodili?

Práve naopak, chodil. Moja mama, keď sa dozvedela, čo sa stalo, prišla do školy a trvala na tom, aby ma zapísali. Aj napriek odhováraniu učiteľky, nakoniec dosiahla svoje a začal som chodiť na náboženstvo. Neskôr som chodil aj na tajné stretnutia s mladými. Nazývali ich podzemná cirkev, pretože sme sa museli stretávať mimo kostola.

 Ako ste sa dozvedeli, že niečo také existuje, keď boli tajné?

Moji starší bratia chodievali už predtým na takéto stretnutia. Páčilo sa im tam, tak nahovorili aj mňa.

To všetko bolo v rámci základnej školy. Pokračovali ste v takýchto aktivitách aj na strednej škole?

 Áno, pokračoval. Po základnej škole som šiel na gymnázium, kde som v treťom ročníku založil podobné tajné stretko na škole. Nikto o ňom nevedel, iba tí, ktorí sa tam stretávali. To nebola jediná aktivita, ktorú som robil.

 Čo ste teda ešte robili? 

Ako aktívny veriaci som chodieval na súdne procesy neveriacich.

Určite tam bolo veľa príslušníkov komunistickej ŠtB. Neboli ste pre nich príliš nápadný? Nepodozrievali vás z niečoho?

Je dosť možné, že ma aj podozrievali, pretože som tam chodil často. Raz si ma aj fotili a nahrávali na video, aby mali do budúcnosti dôkazy, ak by ma chceli usvedčiť.

O eštebákoch sa hovorilo, že len, čo zacítili príležitosť očierniť niekoho, hneď sa jej chytili. Nebolo to aj vo vašom prípade, keď už mali aj dôkazy?

Nanešťastie bol to aj môj prípad.Týždeň pred maturitou mi triedny profesor povedal, aby som sa zbalil. Keď som bol zbalený, predstavil ma dvom pánom, ktorých uviedol ako ľudí z ministerstva školstva. Vraj chceli niečo vedieť o mojom bratovi, ktorý bol na vojne. Po vyučovaní ma vzali autom na políciu, kde sa mi priznali, že nie sú z ministerstva školstva, ale z ministerstva vnútra. Boli to tajní eštebáci.

Čo sa dialo potom?

Musel som vybrať všetky veci, čo som mal pri sebe. Oni ich prehliadli, ale naštastie som pri sebe nemal žiadne mená.

O aké mená šlo?

Mená tajných kňazov a biskupov. Polhodiny ma vypočúvali a pýtali sa či nejakých nepoznám, ale ja som zapieral. Vedeli, že klamem, tak na mňa tlačili. Nemohol som ich prezradiť, pretože potom by mali priamy dôkaz, a to som nechcel.

To bolo jediné na čo sa vás pýtali? 

Nie. Chceli vedieť kam chodím na stretnutia, mená detí, ktoré tam chodia a ešte iné informácie, ale ja som bol tvrdohlavý a nič som im neprezradil.

Vráťme sa však ešte k tým súdnym procesom. Nepýtali sa vás aj na ne?

Samozrejme, že áno. Toľkokrát ma tam videli, že by bol zázrak, keby sa nespýtajú.

Ja som zaprel, že som tam bol. Keď začali tie ich nátlakové hry, rozhodol som sa radšej mlčať. Po hodine ticha ma pustili domov s tým, že si mám rozmyslieť, či sa nepriznám. Mal som prísť na ďalší deň k nim na políciu.

Malo vaše mlčanie aj nejaké následky?

Následky nie, skôr sa mi len vyhrážali, že otca vyhodia z práce a ja pôjdem do väzenia, ale ja som sa nenechal zastrašiť. Rozhodol som sa aj naďalej mlčať.

Väčšina ľudí by priznala aj to, čo neurobili, ale Vy ste sa nebáli. Nastal aj nejaký okamih, kedy ste mali naozaj strach?

Zhodou náhod hneď po tom, ako som odišiel z polície. Všimol som si, že ukázali niekomu znamenie. Myslel som si, že ma chcú nechať sledovať. Nastúpil som do električky a za mnou aj jeden pán v slnečných okuliaroch. Vystúpili sme na rovnakej zastávke, čo ma dosť znepokojilo. Potom som nastúpil do autobusu, čakal som, že on nastúpi tiež, ale nenastúpil. Nakoniec som zistil, že sledovali autobus a nie mňa.

Muselo to byť veľmi nepríjemné. Nemali ste potom už žiadne problémy v škole? Napríklad pri maturite?

Moja maturita bola veľmi zaujímavá. Po prvom  predmete, prišiel eštebák do školy a zavolal si ma k sebe.  Prvou mojou myšlienkou bolo, že ma vyhodia alebo nenechajú urobiť maturitu. Nakoniec som zmaturoval na samé jednotky, aj keď celý čas tam bol so mnou ten eštebák. Potom som už so školou problémy nemal.

V tom čase museli mladí muži podstúpiť povinnú vojenskú službu. Ako to bolo tam s vierou?  

Na vojne sme mali zakázané chodiť do kostola, ale ja som tam počas vychádzok chodil. Pre mňa to bol zážitok ísť na omšu. Po mesiaci prišiel ku mne politruk, ktorý má na starosti politickú výchovu vojakov, a hovorí mi: „ Počul som, že chodíte do kostola.“  Povedal som mu pravdu, že chodím a on mi ponúkol dohodu.

Chcel, aby ste mu donášali na iných?

Áno. Mohol som chodiť aj naďalej na omše, ale musel som mu hovoriť, čo všetko sa tam deje. Chcel, aby som mu robil špeha. Našťastie ma prevelili na iný útvar a mal som od neho pokoj. Naďalej som chodil do kostola, kde som stretol ďalších piatich vojakov. Začali sme sa tajne schádzať v skladoch, kde sme sa modlili a čítali Sväté Písmo. Nakoniec sme všetci piati skončili ako kňazi.

Ďakujem vám za rozhovor.

 Ivana Koňušíková