Hruška, strom života

Novela Hruškadóttir od autorky Jany Šrámkovej napriek svojmu skromnému rozsahu obsahom nekĺže po povrchu. Debutová kniha českej spisovateľky ide do hĺbky adolescentnej duše, hľadajúcej v mori smútku stratený kúsok svojho vlastného ja.

I keď má prvotina mladej autorky prívlastok „islandská“, príbeh sa odohráva v Českej republike a vo vymyslenej poľskej obci Snowo. Čosi islandské sa v nej však predsa len nachádza.

„Spomínam si na ľadový záchvev okamihu, kedy som zistila, že na Islande dodnes nie sú priezviská a okrem krstného mena človek nosí už len meno svojho otca, za ktoré sa pridá buď –son, syn, alebo –dóttir, dcéra.“

Rozprávačkou udalostí je študentka škandinavistiky Veronika, ktorú odmalička vychováva len matka. Biologický otec ich obe opustil pár mesiacov po jej narodení a jediné, čo po sebe zanechal je ovocný strom – hruška. Priezviskom Hruškadóttir si nevinné dieťa vytvorilo vlastnú identitu, značiacu, že kamsi patrí. Hoci len naoko.

Nájsť stratené, stratiť nájdené

Špecifikom novely je dej rozdelený do troch časových úsekov, postupne do seba zapadajúcich a vytvárajúcich jednotný celok. Prvým je obdobie štúdia na gymnáziu. Veronika sa spoznáva s Madlou, dievčaťom, ktoré je jej úplným opakom, no napriek tomu sa stane jej najlepšou priateľkou. Kľúčovým je zoznámenie s Madlinými rodičmi Šimonom a Irenou, a bratom Adamom. Veronika sa postupne a nenútene začlení do fungujúcej rodiny, akoby tam patrila odjakživa. Stáva sa spontánnou a zrazu z nej opadáva dovtedy všadeprítomný strach. Pozornému čitateľovi neunikne svojsky platonický vzťah so Šimonom ako otcom, či vzorom muža, ktorý jej vždy chýbal.

Krásne dni ukončí tragédia. Druhá časovú línia znázorňuje etapu prežívania dramatickej udalosti, kde sa všetko rúca ako domček z karát. Šrámková tomuto obdobiu nevenuje príliš veľa pozornosti a hlavná hrdinka na túto kapitolu života hľadí s pokorným odstupom a vracia sa k nej skôr v spomienkach poslednej kapitoly.

Tretím, najdetailnejšie vykresleným, je obdobie Veronikinho pobytu v Poľsku, kde sa venuje písaniu svojej diplomovej práce. Do života sa jej po dlhom čase vrátia „nebiologickí rodičia“. Dlhé odlúčenie však vyhĺbi priepasť mlčanlivosti a bezprostredné rozhovory nahradia len silené pokusy o nájdenie spoločnej reči.

Ani slovo nazmar

Šrámková používa veľmi kultivovaný jazyk, bohatý na slovné zvraty a metafory. Brodí sa myšlienkami osamelej duše, ktorá túži milovať, niekam a niekomu patriť. Nenecháva sa uniesť lacnými slovami a dej nevypĺňa bezcennou „vatou“. Všetko má do detailov premyslené. Každá maličkosť, pocit, či idea rozprávačky je precízne spracovaná tak, že v mysli čitateľa sa pretavuje do celistvých obrazov.

„Otvorila som oči do slnka, pretože som už nemohla zniesť ten neustále sa zrýchľujúci tanec červených a oranžových škvŕn pod viečkami.“

Kvetnaté a všadeprítomné opisy sa môžu niekedy javiť ako zbytočne vysvetľujúce, v skutočnosti však ponechávajú priestor pre fantáziu percipienta. Hoci kniha obsahuje len stodesať strán jej interpretácia je pomerne zložitá a vyžaduje si hĺbavú analýzu.

Prvotina českej autorky je doplnená o citáty, predchádzajúce každej kapitole. Záver dotvára úryvok zo starozákonnej knihy Jób. Obálku novely zdobí čierno-biela snímka hrušky, akoby prelepenej leukoplastom. Tento obraz môže značiť nehynúcu túžbu po zacelení rany, ktorú zanechal vo Veronikinom srdci nikdy nepoznaný otec.

Jana Šrámková je tridsaťjedenročnou spisovateľkou, absolventkou Literární akadémie Josefa Škvoreckého. Z jej pera okrem novely Hruškadóttir, ovenčenou Cenou Jiřího Ortena, vyšla aj kniha pre deti Putovaní žabáka Filoména. V súčasnosti sa venuje publikovaniu recenzií a fejtónov v českých periodikách.

Foto: kultura.idnes.cz