Ivan Rončák: „Svoj tajný sen vám neprezradím“

Na Katolícku univerzitu v Ružomberku (KU) prišiel vyučovať históriu, ale, ako aj sám dosvedčuje, jeho život sa netočí len okolo nej. Manžel a otec dvoch synov, Ivan Rončák, porozprával o sebe viac.

Mohli by sme povedať, že sa angažujete skôr v politickej oblasti, hoci ste spolu s politológiou vyštudovali aj históriu. Aká bola vaša cesta na katolícku univerzitu?   

Toto rozhodnutie je spojené s mojím osobným životom. Pred pár rokmi sme uzavreli manželstvo s Teréziou Rončákovou, ktorá tu pedagogicky pôsobila už aj v tom čase, a rozhodli sme sa presťahovať do Ružomberka z Banskej Bystrice, kde sme predtým žili. Ona tu pôsobí ako učiteľka, ja som dokončil doktorandské štúdium v odbore Teória politiky na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského na jeseň minulého roka. To mi umožnilo následne sa zapojiť do pedagogického procesu na Katolíckej univerzite.

Aké máte zatiaľ dojmy z pôsobenia na KU?   

Po prvých týždňoch môjho samotného pôsobenia sa to ešte nedá celkom vyhodnotiť, ale „univerzitný vzduch“ už nasávam dlhšiu dobu tým, že tu pôsobí manželka a preberáme niektoré z týchto vecí aj doma. KU je natoľko silná inštitúcia v miestnych pomeroch, že aj v miestnej politike často prichádzam do kontaktu s univerzitou, resp. s jej niektorými potrebami.

Ako ste už spomínali, vaša manželka je tiež súčasťou pedagogického zboru KU. Čo to pre vás znamená?                  

Na jednej strane je to milé, na druhej strane si uvedomujem potrebu diverzifikácie príjmov v rodine, aj existencie. Bolo to až doteraz oddelené tým, že tu pôsobila iba manželka a ja som mal prácu inde. Aj toto moje súčasné pôsobenie na Katedre žurnalistiky je vlastne len externou formou, takže moje živobytie je inde a to je asi dobré, pretože keby sa niečo stalo, tak je ohrozený len jeden príjem v rodine.

Narodili ste sa v Banskej Bystrici a študovali ste v Bratislave. Prečo je teda vaším pôsobiskom Ružomberok?         

Ako som už spomínal, rozhodnutie presťahovať sa do Ružomberka je spojené s našou rodinou. Padlo vtedy, keď bol na ceste náš prvý potomok a dochádzanie z Banskej Bystrice do Ružomberka už nebolo celkom komfortné, hlavne v zime. Preto sme sa rozhodli presťahovať sa do Ružomberka a žiť tu. Aj preto, že moja práca nie je viazaná ani na Banskú Bystricu, ani na Ružomberok, mi to bolo prakticky jedno.

Okrem toho, že prednášate na KU plníte zároveň funkciu poslanca Mestského zastupiteľstva v Ružomberku a ste programovým koordinátorom mimovládnej organizácie Transparency International Slovensko. Dá sa zvládať toľko aktivít naraz?             

V podstate funkcia poslanca mestského zastupiteľstva je skôr honor ako nejaká reálna práca v zmysle vyťaženosti, pretože plné vyťaženie sa týka skôr exekutívy, čiže samotného mestského úradu. Takže časovo táto pozícia nie je až taká náročná. A práca pre TIS práve na samosprávnom programe má tú výhodu, že nie je viazaná na Bratislavu, môžem si teda dovoliť pracovať aj z Ružomberka. Snažíme sa to s manželkou vykrývať tak, aby sme zvládali aj tie naše pracovné úlohy, ale zároveň aby sme si plnili aj úlohy rodičov.

Čo bolo podnetom pre vaše rozhodnutie venovať sa  politike?      

Nejako prirodzene už na základnej škole sa zrodilo rozhodnutie ísť študovať politické vedy. Venoval som sa štúdiu politiky, politických vzťahov, systémov, strán a podobne, potom to tak logicky vyústilo. Keď už človek tomu venuje čas štúdia, keď nad tým veľa rozmýšľa, keď rozmýšľa nad celou spoločnosťou akoby to asi mohlo fungovať, ako to nefunguje a podobne, tak už nie je ďaleko od toho, aby skúsil niečo z toho uplatniť aj v tej praktickej politike.

Akú úlohu teda vo vašom štúdiu zohrávala  história?                   

V tom období, keď som sa rozhodoval pre štúdium politických vied sa nedal študovať tento odbor ako samostatný. Za to som tak trošku Pánu Bohu vlastne vďačný, že ma postavil na dve nohy, nielen na jednu. A história ma uzemnila v porovnaní s tým, keby som vyštudoval čisto politológiu, pretože ma akoby zakotvila v slovenskej a svetovej realite. Veľmi mi práve toto historické pozadie pomáha pochopiť javy, ktoré sa dejú aj v súčasnej politike a v spoločnosti.

Píšete blog, ktorý súvisí s vašou politickou funkciou. Často opisujete situácie, v ktorých sa ako poslanec cítite bezmocný, no aj napriek týmto sklamaniam  ste nepochovali svoju aktivitu. Ako sa vyrovnávate s neúspechmi v tejto oblasti?      

Vždy, keď robíte akúkoľvek činnosť, potrebujete niekde dávať a niekde čerpať. Ak len dávate a nikde nečerpáte, potom dochádza veľmi rýchlo k vyhoreniu, prosto vás to prestane baviť. Takže tie nezdary v politike, keď sa niekedy naozaj cítim príslušníkom menšiny, ktorá nemá šancu prebiť väčšinu, ktorá je inak nastavená ako tá menšina a keď mám takýto pocit bezmocnosti, vtedy je asi najlepšie uvedomiť si, že sa to predsa len niekedy musí zmeniť, pretože niektoré fázy vývoja spoločnosti, a tomu ma tiež naučilo štúdium histórie, sa prosto nedajú preskočiť. A keď to človek vidí v takej historickej perspektíve, že predsa musí prísť tá normálna, tá dobrá doba, tú terajšiu treba nejakým spôsobom prečkať, prežiť a nevzdať sa.

Zostáva vám pri práci čas na oddych?        

Ale áno. Keďže sme tu v Ružomberku takpovediac cudzinci, tým pádom aj musíme robiť niečo iné ako sa venovať práci, či už sa starať o deti a byť s nimi, pretože nemáme nejaké široké príbuzenstvo, ktoré by nás v tejto veci odľahčilo a nemôžeme závisieť stále na našich mamách, ktoré pomáhajú. Takže minimálne pri deťoch, pri hrách s nimi si človek oddýchne alebo keď aj neoddýchne, určite príde na iné myšlienky ako sa stále umárať napríklad v lokálnej politike alebo rozmýšľať nad nejakými udalosťami z histórie.

Čo pre vás znamená výchova detí v dnešnom Slovensku?                     

S manželkou o tom veľa rozmýšľame a aj trošku s obavami sa pozeráme do budúcnosti, kam ten celý svet smeruje, v akom svete vlastne budú vyrastať naše deti a čo ich čaká. Ale zároveň aj s nádejou, že keď do nich investujeme ten čas, ktorý v súčasnosti investujeme, táto investícia sa musí nejakým spôsobom vrátiť. Keď sa na to človek pozerá s touto víziou dobrého ovocia, potom sa mu aj ľahšie prekonávajú prípadné obavy, ktoré má v súčasnosti.

Tento rok bol váš brat vysvätený za kňaza. Ako ste jeho rozhodnutie vnímali vy a vaša rodina?

Ako aj on sám povedal – od deviatich rokov dýchal kostolný vzduch. Môj brat sa v týchto kruhoch pohyboval dlhodobo, aj jeho rozhodnutie bolo očakávané, takže nejako sme to neprijali s prekvapením a, samozrejme, boli sme radi, že sa takto rozhodol. A ako povedal zo žartu jeden predstavený v seminári, kde môj brat študoval,  keď nás videl ako sme chodili na jednotlivé slávnosti jeho ročníkového postupu – že jeden sa bude starať o početnosť kresťanov a druhý o ich kvalitu.

Kde čerpáte inšpiráciu a chuť vykročiť do každodenného života?        

Ako som  povedal, človek musí aj niekde čerpať, keď dáva. Snažím sa čítať a rozmýšľať. Čítať aj také veci, ktoré sa týkajú napr. dejín alebo spoločnosti, trošku jej lepšie porozumieť, rozmýšľať o týchto veciach, ale rozmýšľať aj o fungovaní tej mikrokomunity, ktorú mám okolo seba – mojej rodiny, mojich blízkych, aj o sebe a svojom fungovaní tu na zemi v tejto spoločnosti, o svojej úlohe, o tom, čo by som mal urobiť, čo by som nemal urobiť.

Máte nejaký nesplnený sen?                                                                                                                                                           To vám nepoviem, radšej si ho nechám pre seba.

Foto: internet