Jón Kalman Stefánsson – Letné svetlo a potom príde noc

„Jednej noci sa mu začalo snívať po latinsky. Tu igitur nihil vidis? Dlho však zostávalo záhadou, aký jazyk to je, sám si myslel, že je vymyslený, veď v snoch sa môže stať kadečo.“

Predstavte si veľmi rýchle striedanie dňa a noci. Také rýchle, že sotva stihnete všetko, čo ste mali v pláne. Niekde medzi týmto striedaním sa nachádza nepatrný element, úplne nehybný. Je to bod, v ktorom sa doslova zastavil čas a zostal už len priestor. Dedinka. Nachádza sa niekde medzi drsnou prírodou a takmer neobývateľným miestom na Islande. Autor začína slovami: „Výnimočnosť našej dediny spočíva v tom, že ničím výnimočná nie je, to však nie je celkom pravda.“ V tejto dedine nejde o to, či sa v nej nachádza Mliekareň, Obchodné družstvo či Pletiareň. Všetko sú to len kulisy, ktoré celý príbeh dokonale dotvárajú. Dedina, ktorá sa nachádza uprostred kraja, na severe, juhu a východe ju obklopujú farmy a na západe more, má v sebe inú výnimočnosť – samotných obyvateľov a ich príbehy. Stefánsson ale v knihe upozorňuje, že nemá v úmysle prejsť od domu k domu. Rozprávač, ktorý je akoby kolektívnym vedomím dediny, zachytáva predovšetkým príbehy, pri ktorých si veľakrát povieme, že presahujú naše chápanie. Niektorý je smutný, iný vzrušujúci, ďalší priam až absurdný, no každý z nich má svoju hĺbku, do ktorej je čitateľ vtiahnutý úplne celý. Kde inde, než v Stefánssonovej knihe by ste natrafili na riaditeľa Pletiarne (Hvezdára), ktorému sa začne snívať po latinsky, opustí ženu, predá dom a autá a nakúpi knihy? Alebo chlapíka menom Matthiás v červených nohaviciach, ktorý jedného dňa vystúpil z autobusu, objal svoju milovanú a už nikdy ju nepustil? V dedine sú jednoducho postavy, o ktoré sa budete prirodzene zaujímať. Neraz si pri nich poplačete aj rozosmejete, pretože irónia a humor tu majú svoje miesto, ako aj nádherné a jemné poetizmy (ktorými sa Stefánsson vyznačuje) podčiarknuté netradičným rozprávaním v prvej osobe plurálu.

Alexandra Jurišová