Juraj Janček: Začiatky sú v podstate stále

Študent magisterského stupňa psychológie Katolíckej univerzity v Ružomberku Juraj Janček sa svojím talentom príliš nechváli. Väčšinu svojho času trávi v Ružomberku, ale pochopiteľne je jeho srdcu bližšie rodné mesto Námestovo. V kapele Šleha, ktorú založil basgitarista Vlado Kubala známy zo skupiny AYA, pôsobí Juraj už viac ako dva roky.

Objaviť hudobný talent je niekedy prácou iných ľudí. V akom období a kto videl vo vás nádej na spevácku kariéru?

Ťažko to nejako presne definovať, ale bolo to približne na konci základnej školy. Kde ma, ak sa to tak dá nazvať, objavil učiteľ hudobnej výchovy Matúš Gogolák, ktorý ma prizval do školskej kapely. Vlastne odvtedy sa hudbe venujem. Či sa jej ale venujem naplno to by som si nebol istý. Nájdem si čas na hudbu, ale to musím mať v poriadku všetky ostatné veci, ktoré sú pre mňa dôležitejšie. Myslím, že pokiaľ človeka hudba neživí, tak sa jej nemôže naplno venovať, pretože život je aj o inom.

Mali ste nejaký motív, s ktorým ste sa rozhodli pokračovať v tom, čo váš učiteľ začal?

Motív dobrej rockovej muziky, ktorú som mal od detstva nablízku, keďže ocino počúval kapely ako White Snake, Deep Purple, Eagles a podobne.

Čo váš spevácky idol v mladosti?

Keď som bol malý chcel som byť ako veľa známych spevákov. Dnes viem, že je to hlúposť. Každý sme tu za seba len raz a teda, aj keď som určite ovplyvnený, tak sa snažím byť sám sebou. Mojím vzorom sú rodičia, i keď nie po hudobnej stránke.

Pre ľudí z vášho okolia je známe, že ste sa zúčastnili súťaže Slovensko hľadá Superstar (SHS). Prihlásili ste sa sám?

Je tomu už nejaký ten piatok. Vlastne je to už vyše sedem rokov. Bolo to kuriózne celé. Prihlásili ma spolužiačky zo základnej školy, ktorú som vtedy ešte ako deviatak navštevoval. Prišla mi na mobil SMS a vtedy som ich odhalil. Nemal som v pláne tam ísť, lenže potom sa zistilo, že na kasting do Žiliny idú ďalšie dve dievčatá, ktoré poznám. Nakoniec ma prehovorili a tak som to šiel aspoň vyskúšať. Skúsil som šťastie a nakoniec som z kastingu odchádzal prekvapený a samozrejme šťastný, že som dokázal postúpiť.

Bolo to pre vás stresujúce?

Nazval by som túto šou obrovským divadlom za oponou. Je to prekalkulovaný projekt, ktorý v zákulisí manipuluje celým priebehom. Mal som 15 rokov, keď som tam bol a nemal som určené v tejto súťaži nič dopredu, pretože som nerátal s tým, že by som mohol postúpiť. Stres som mal zakaždým a obrovský, kvôli kamerám, mikrofónom a podobne. Ale keď som to pozeral zo záznamov, tak som vždy podal slušný výkon. Čo sa týka poroty boli úplne milí a stále sa usmievali. Tak ale kto by sa s takým honorárom neusmieval?

Dala vám táto súťaž niečo do života?

Fúúú… ťažko povedať. Asi skúsenosti v tom, že veci nie sú občas rovnaké navonok a zároveň aj zvnútra. Dala mi ale aj kopec známych, kamarátov, s ktorými doteraz udržujem kontakt a stretávame sa bežne na koncertoch. Napríklad Robo Šimko, s tým asi najčastejšie. Zdokonalil sa najmä môj pódiový prejav. Celkovo som sa naučil pracovať so svojimi emóciami a s ľuďmi pri vystupovaní.

Keby bola príležitosť, skúsili by ste si ešte raz podobnú súťaž?

Čo bolo, bolo. Zrejme už nie. Tých príležitostí už bolo celkom dosť. Dokonca mi sami z vedenia písali, aby som sa tejto súťaže zúčastnil opätovne. Nemyslím si, že to má nejaký pozitívny dopad na kariéry jednotlivých účastníkov. I keď klobúk dolu, pár z nich sa dokázalo vymaniť spod nálepky Superstar. Ale je toho žalostne málo. Snažím sa ísť pomalšou a ťažšou cestou, ale ak raz dôjdem na jej koniec bude to mať silnejší účinok. Moja mama to pekne hovorí: ,,Ako rýchlo vyletíš, tak rýchlo aj padneš!“

 Okrem Roba Šimka udržiavate kontakt aj s inými ľuďmi zo SHS?

S pár ľuďmi som v kontakte. Ale väčšinou nie, pretože tých kontaktov sa nadviazalo po SHS neskutočné množstvo a nedá sa udržiavať kontakt s každým.

Dostali ste sa medzi najlepšiu štyridsiatku. Bol to váš veľký krok vpred?

Dostať sa medzi najlepších 40 nie je len tak. Bol to pre mňa štartér v hudbe. Nejakí ľudia tam rozprávali, že mi to celkom ide, tak som si povedal, že sa tomu teda trošku povenujem a uvidíme, čo z toho bude.

Vaša popularita stúpla?

Nestretávam sa už príliš s tým, že si ľudia na mňa spomenú. Čo mi vyhovuje, pretože mi to popravde liezlo dosť na nervy jedným časom. Poteší ma viac, a to sa vážne stalo, že ma oslovili, či nie som ten spevák z kapely Šleha. Toto bola pre mňa pocta. Cítil som sa šťastný, že aj napriek tomu, že nás médiá „nemasírujú“, niekto nás spoznáva. Necítim ani, že by som bol populárny. Pár ľudí ma možno pozná, ale to nie je dôvod na to, správať sa inak. Myslím, že nikdy vlastne nie je dôvod na to, správať sa inak ako zvyčajne.

Momentálne pôsobíte ako spevák v kapele Šleha. SHS alebo konkurz vám dopomohli stať sa členom tejto kapely?

Bol som posledným článkom, ktorý v kapele chýbal. Členom som sa stal na základe konkurzu, na ktorý ma odporučil „klávesák“ z mojej bývalej kapely. Takže tie hudobnícke vzťahy boli tentokrát dobre popreplietané.

Cítite sa byť spokojný v kapele Šleha?

Som spokojný. Robím to, čo ma baví. Tvorím vlastné veci, a to je asi to najdôležitejšie. Ak ma to bude v budúcnosti živiť, budem rád. Som realista, a tak to robím prevažne skôr ako hobby.

Hovorí sa, že začiatky sú vždy ťažké. Aké boli tie vaše?

Začiatky sú v podstate stále. Hráme spolu vyše dvoch rokov, sme mladá kapela, takže stále zažívame akoby ešte začiatky. Ako chalani si výborne rozumieme. Všetci sme výborní muzikanti, a preto aj komunikácia pri tvorbe nových pesničiek je skvelá.

Prvý debutový album je už na svete. Prečo obsahuje skladby rôznych žánrov?

 Volá sa ,,Nohami na zemi“ a je to pop-rockový album, čisto v rodnej slovenčine. Týmto albumom sme chceli predostrieť rôzne témy. Dnes je tá hudba často len o vulgarizmoch, rôzne sexy erotické podtóny a podobne. My riešime niečo trošku hlbšie. Nechcem prezrádzať konkrétne, ktorá pesnička čo znamená. Kto bude mať čas a chuť si nás hádam vypočuje a vysvetlí si každú po svojom. V tom to aj je, že niektoré pesničky sme nechali v takom všeobecnejšom tvare, aby sa v nich človek mohol nájsť.

A vášmu srdcu najbližšia skladba?

,,S tebou mám chuť žiť“ je moja spoveď. Tú pesničku som zložil ja, a teda možno to znie trošku sebecky, že o nej práve hovorím, ale tam je asi najviac emócií a najviac citu. Aj medzi ľuďmi, čo nám hovoria názory je najobľúbenejšia.

Plánujete aj druhý album?

 Momentálne plánujeme začiatkom roka 2015 vydať nejaké single. Album možno až ku koncu roka 2015.

Vaše piesne nie sú ešte veľmi známe, ale aj napriek tomu odzneli nielen v slovenských, ale aj v zahraničných rádiách.

No bolo toho veľa. Mali sme aj koncerty po celom Slovensku, ale aj v Čechách. Rôzne veľké i menšie festivaly. Taktiež tu môžem zaradiť aj koncerty po kluboch.

Spev je teda vašou prácou alebo len koníček?

Svojím spôsobom je to aj práca, pretože nesiem určitú zodpovednosť za svoj výkon a aj za chod celej kapely. Robím to ale s radosťou a vychutnávam si ten pocit byť na pódiu a dávať niečo ľuďom.

Sú aj plány posunúť sa niekde na vyššiu priečku?

Sme kapela a teda chcem, aby sa nám podarilo posunúť ju dopredu. Prvoradé je teda, aby sme všetci v kapele na sebe pracovali, a tým pádom aj kapela sa bude posúvať spolu s nami. Dúfame.

Skladanie textov je prácou vás a Vlada Kubalu. Odkiaľ čerpáte inšpirácie?

Rodina, priateľka, príroda, momentálna situácia, sen alebo nejaká múza ma kopne a hotovo.

 Ste študentom. Prečo štúdium psychológie a nie hudobné konzervatórium? 

Čo sa týka hudby, som totálny samouk. Nikdy som na nič nechodil. Jednoducho som si za niečo sadol a brnkal, búchal, spieval, a takouto vlastne praxou som sa niečo naučil. Psychológia ma neskutočne napĺňa a každým rokom, odkedy som sa vybral ísť touto cestou zisťujem, že ma to baví stále viac a viac. Mám strašne rád komunikáciu a celkovo ľudí a ich rozličnosť. Myslím, že spev a psychológia k sebe celkom aj idú.

Ako to všetko stíhate? Kapelu aj školu.

Všetko sa dá vyvážiť. Ten kto hovorí, že to tak nie je, je len lenivý si to naplánovať tak, aby to možné bolo. Možno musím vydať viac energie zo seba, ale stojí mi to za to, a preto to robím.

Stalo sa, že kvôli nedostatku času ste stratili niektorých priateľov?

Áno množstvo. Taký je život a tie priateľstvá sa neustále obmieňajú a pritom ani nemusia skončiť negatívne, len sa prestaneme stretávať a rozplynie sa to v čase.

Takže existuje možnosť, že sa predsa nejaký ten voľný čas nájde?

 No tí, ktorí ma poznajú vedia, že na zábavu si čas nájdem. Niekedy je to až nutnosť, pretože je toho toľko, že ten ventil si musíme niekde povoliť. Inak svoj voľný čas venujem svojej rodine, priateľom, priateľke. Strašne rád oddychujem tak, že spím. Raz som dokonca prespal celý deň. Ale tak všeobecne ho venujem vždy niekomu, preto mi na seba moc času neostáva, ale zas ja ho ani nepotrebujem.

Dokázali ste niečo v živote. Máte teda aj nutnosť na seba pútať pozornosť?

Myslím, že som zábavný typ človeka a okolie sa so mnou určite nenudí. Ale nesnažím sa nasilu na seba niečo pútať. Som spontánny a prirodzený človek, a tak sa aj prezentujem.

Autor: Michaela Belkoťáková