Keď ľudia počujú, že som z Ukrajiny, reagujú s povzdychom a ľútosťou

Alla Bobryk je momentálne študentkou žurnalistiky na našej filozofickej fakulte. Keďže na Ukrajine pracovala ako novinárka, veľmi intenzívne sleduje súčasnú situáciu nielen doma, ale aj na Slovensku.

Prečo si sa rozhodla pre novinárske povolanie?

Páči sa mi práca s ľuďmi a žurnalistika je presne o tom. Môžem ich informovať a zároveň sa aj ja vždy dozvedám niečo nové. Po skončení bakalárskeho štúdia som na Ukrajine pracovala ako novinárka. Praxovala som v novinách, kde som sa venovala kultúrnym témam v našom meste, a aj miestnej politike. Taktiež som pol roka pracovala v rozhlase, a to sa mi páčilo viac ako písanie. Možno je to tým, že mám veľa energie.

Aká je žurnalistika na Ukrajine v porovnaní so slovenskou žurnalistikou?

Novinári na Slovensku pracujú viac s kamerou a so strihom. U nás je to skôr o práci s textom, zvyšné veci robí už niekto druhý. Keď som prišla do redakcie, povedala som, čo potrebujem a niekto to za mňa urobil. Slovenský novinár pracuje na všetkom sám. Rozdiel vidím napríklad aj v dĺžke televíznych reportáží. Na Ukrajine sú naozaj dlhé, vaše trvajú tak minútu a pol, pričom, čo sa týka informačnej nasýtenosti, sme na rovnakej úrovni. A ešte sa mi páči váš stand-up. Na Ukrajine som vždy len tak sucho stála pred kamerou a rozprávala.

Ak by si mala porovnať ukrajinské a slovenské médiá, ktoré zobrazujú viac násilia?

U nás je zobrazovanie násilia regulované zákonom. Médiá napríklad nesmú uverejniť fotografiu mŕtveho človeka na ulici. Z psychologického hľadiska je to dané hlavne kvôli deťom. Súkromné televízie tento zákon obchádzajú, ale novinár vždy vopred upozorní, že daná reportáž nie je vhodná pre maloletých. Počas uplynulých rokov je násilia v médiách oveľa viac ako predtým, dokonca na to máme špeciálne programy. Spomínam si na prípad, keď pred rokom alebo dvomi musela jedna naša televízia zaplatiť pokutu. Myslela som si, že to nefunguje, no funguje to.

Nemáš ale pocit, že by niekedy bolo vzhľadom na vojnu v Ukrajine lepšie, ak by médiá vhodným spôsobom ukázali ľuďom násilie, ktoré je na nich páchané? Možno by sa tak Ukrajinci voči nemu zmobilizovali.

Čo sa týka vojny na Ukrajine, už v počiatkoch sa čosi zmenilo. Keď prebiehala revolúcia v Kyjeve v roku 2014, počas ktorej policajná jednotka Berkut bila protestujúcich študentov, boli tieto bitky v médiách najprv cenzurované. No keď bolo jasné, že vláda s tým nič neurobí, cenzúru zrušili. Ďalším problémom je, že štátne médiá odvysielajú len to, že prezident mal nejaký príhovor a študentov vykreslia ako tých zlých. Naopak, súkromné televízie ukážu protesty v skutočnom svetle.

Čiže sú okato viditeľné rozdiely medzi štátnou a súkromnou televíziou?

Áno, sú. Najmä od roku 2014.

To bolo v čase, keď bol odstránený bývalý prezident Janukovyč?

Áno. On zo svojho postu doslova utiekol.

Práve on bol známy tým, že ukrajinské médiá obmedzoval cenzúrou. Ako je to teraz, keď je prezidentom Porošenko?

Na začiatku to bolo za Janukovyča únosné. Potom ho ale televízie začali prezentovať ako úplne dokonalého prezidenta a že najlepšie pre Ukrajinu by bolo, ak by sa spojila s Ruskom. Išlo o tvrdú propagandu. Vláda dávala veľakrát najavo, že ak budú novinári o prezidentovi písať negatívne, už viac nebudú pracovať ako novinári. Počas Janukovyčovej vlády to bolo naozaj zlé. Za Porošenka je to už lepšie. Už nemáme televíziu, ktorá by spadala pod vládu. Po reforme legislatívy si ľudia za televíziu platia, a tak novinári pracujú akoby len pre nich. Občas sa ale stane, že sa k nejakej situácii na Ukrajine vyjadrí len jedna strana, a tak nie sú informácie objektívne. Systém ešte stále nie je dobrý, no je lepší, než predtým.

Celým Slovenskom otriasla vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka. Je to na Slovensku vôbec prvá preukázateľná vražda novinára. Na Ukrajine však novinári zomierajú veľmi často, od 90. rokov ich bolo zavraždených niekoľko desiatok. Aj ty sa primárne venuješ politickým témam. Nemáš strach?

Bohužiaľ, na Ukrajine sú vraždy novinárov veľmi časté. Naposledy to bolo výrazne cítiť, keď som bola ešte malá, v roku 2001 alebo 2002. Bol zabitý novinár, ktorý písal proti vláde. Bolo to veľmi porovnateľné so situáciou, ktorá je teraz na Slovensku. Keď som čítala o Jánovi Kuciakovi a jeho snúbenici, vrátili sa mi mnohé spomienky. Nášho novinára zabili a ani po šestnástich rokoch stále nevieme, kto ho vlastne zabil. Môžeme si to len domyslieť. Ale podľa môjho názoru by novinár nemal váhať, lebo je to jeho práca.

Čiže novinári na Ukrajine majú stále odvahu písať, aj keď vedia, že idú proti vláde a môžu mať z toho problémy?

Ako kedy. Niekedy tú odvahu majú, inokedy nie. Viacerí sa boja o svoje rodiny.

Nie je to tak dávno, čo samotní novinári protestovali na zasadaní vlády proti násiliu páchanému na novinároch. Premiér na to nereagoval veľmi pozitívne…

Politici sa predovšetkým boja väčšiny. Novinára jednotlivca za hrozbu nepovažujú, väčšinou ho zastrašia. Ak ale príde na protest celá skupina novinárov, je to pre nich problém. Aj kvôli tomu, že o nich môžu písať viaceré médiá, ktoré dokážu ovplyvniť väčšiu masu ľudí. Ľudia ale, našťastie, videli ako negatívne náš premiér reagoval. Máme také porekadlo, že nie je dym bez ohňa.

Viem, že je to citlivá téma, no ako Ukrajinci vnímajú Putina?

My máme na Putina veľmi rázny pohľad. Nájdu sa však aj ľudia, ktorí ho majú radi, pozdáva sa im jeho politika. Hovorím hlavne o starších Ukrajincoch. Našťastie, takých je málo. Väčšinou sú to ľudia, ktorí žili ešte v Sovietskom zväze a chcú, aby sa Ukrajina spojila s Ruskom. Podľa nich bolo vtedy dobre, no podľa mňa to nevidia realisticky.

A ako vidia Rusko mladí Ukrajinci?

Väčšina mladých ľudí má veľmi zlý obraz o Putinovi. Ja napríklad nechcem žiť v krajine, v ktorej mi niekto bude diktovať, čo mám a čo nemám robiť. Mladí ľudia chcú slobodu. Teraz máme možnosť cestovať, študovať za hranicami Ukrajiny. Moja stará mama vždy vravieva, že za Sovietskeho zväzu aspoň vedela, čo bude zajtra. Ja jej vždy oponujem. Neverím tomu, že sa vtedy žilo lepšie. Veď sme na ulici ani doma nemohli nahlas nič hovoriť proti vláde. Teraz sa hlavne mladí nesmú nechať ovplyvňovať starou generáciou. Inak budú ako ovečky, ktoré slepo poslúchajú. Treba mať cieľ. Ja som napríklad chcela ísť študovať na Slovensko, dopredu som uvažovala nad tým, ako budem žiť. Takto by to malo fungovať u každého.

Nie je to teraz pre teba šok, že si odišla z vojnovej krajiny do krajiny, ktorá sa tvári ako demokratická, no stalo sa v nej to, čo sa stalo? Myslíš si, že Slovensko skĺzlo do niečoho podobného, ako sa deje na Ukrajine?

Vždy, keď cestujem z Ukrajiny na Slovensko, tak rozmýšľam nad tým, či tu zostať alebo nie. Pretože vždy musím mať plán. Teraz ho ale nemám. Viem, že keď sa vrátim na Ukrajinu, budem mať prácu aj doma v Ternopiľe. Avšak veľmi ma trápi vojna na východe. V západnej Ukrajine, kde žijem, je ticho, aj keď odtiaľ ľudia odchádzajú na vojnu. Akurát som nedávno čítala, že máme v Kyjeve opäť revolúciu. Preto teraz Slovensko vnímam ako tichú a normálnu krajinu aj napriek tomu, čo sa stalo. Pretože si myslím, že Slováci sú rozumnejší než Ukrajinci. Naše médiá teraz informujú o tom, že v každom ukrajinskom meste je nejaký tank. Ale nie je to tak. Ľudia sa ma tiež často pýtajú, odkiaľ som. Keď počujú, že z Ukrajiny, reagujú s povzdychom a ľútosťou.

Približne pred štyrmi rokmi sa Ukrajina dostala do ozbrojeného konfliktu s Ruskom. Ako vnímajú Ukrajinci túto stále prebiehajúcu vojnu s Rusmi?

Starší ľudia si predstavovali situáciu veľmi jednoducho, a to tak, že Rusko príde nenásilne na Ukrajinu a spojíme sa. Nakoniec to dopadlo presne naopak. Máme veľa mŕtvych mladých ľudí. Ukrajinci už vidia, že niečo nie je v poriadku, že už neplatí to, čo si mysleli na začiatku. Jeden starší pán, s ktorým som hovorila, si myslel, že bude dobré, ak sa Ukrajina spojí s Ruskom. Spomínal na Sovietsky zväz, no po tom, ako zomrel jeho vnuk vo vojne, najradšej by to všetko vrátil a povedal mu, aby tam nešiel. Teraz sa to už ale vrátiť nedá. Nie je normálne, že osemnásťroční muži musia narukovať do vojny. Doteraz nebojovali, nevedia, aké to je. Stačia dva dni a sú mŕtvi. Vždy sa ale nájde zopár hlupákov, ktorí tvrdia, že narukovanie do vojny je dobré. Ja ale nechcem, aby sa bojovalo. Videla som začiatok vojny, každý týždeň u nás v Ternopiľe prišlo auto s tým, že niekto zomrel. Boli to moji rovesníci a ja som o tom musela urobiť reportáž. A to hovorím len o Ternopiľe. Teraz si predstavte, aká veľká je Ukrajina. Je to hrozné, život je priveľká cena.

Čo by si robila v prípade, ak by išlo o tvojho brata alebo priateľa?

Utiekla by som s nimi do zahraničia, len aby nemuseli bojovať. Uvedomujem si, že musím milovať svoju krajinu, no nedokázala by som sa pozerať na to, ako by zomierali a nič by sa tým nezmenilo.

Kde vidíš svoju krajinu o desať rokov?

Verím v to, že sa niečo zmení a budeme fungovať ako normálna, samostatná krajina bez Ruska. Ale to sa musí niečo zmeniť – vo vláde aj v ľuďoch. Najmä v ľuďoch. Teraz sme na tom tak, že nechcem, aby moje deti vyrastali na Ukrajine.

Meno: Alla Bobryk

Vek: 24

Mesto: Ternopiľ, Ukrajina

Štúdium na Ukrajine: Editovanie a korektúra na Galícijskej univerzite premenovanej na Vjačeslava Čornovila a žurnalistika na Ternopiľskej národnej pedagogickej univerzite Volodimira Hnaťuka.

Štúdium na Slovensku: žurnalistika na Katolíckej univerzite v Ružomberku

Zamestnanie: dva roky v štátnej televízii a pol roka v rozhlase

Zhovárala sa Alexandra Jurišová