Kňaz Jozef Žvanda: Inžinier aj dídžej
Jozef Žvanda sa narodil v roku 1967 v obci Spišské Dravce, okres Sabinov. Má 3 súrodencov. Po vysviacke sa stal kaplánom v Dome Svätej Alžbety v Košiciach, neskôr nastúpil do kňazského seminára v Košiciach, kde pôsobil ako prefekt a mal na starosti formáciu bohoslovcov. V októbri 2001 nastúpil do Ružomberka, kde pôsobí až dodnes v Univerzitnom pastoračnom centre Jána Vojtaššáka.
Aký bol váš študentský život?
Po Gymnáziu v Lipanoch som sa rozhodol ísť technickou cestou a prihlásil som sa na vtedy ešte Štátnu vysokú školu technickú M.R. Štefánika v Košiciach. Aj keď ma vždy bavil skôr humánny smer, rozhodol som sa pre strojarinu. Okrem toho som mal však množstvo koníčkov a záľub. Fotografoval som stužkové a svadby, hral som na gitare v našom miestnom spevokole. Takisto som bol dídžejom v podstate od začiatku štúdia na vysokej škole. Bol ním totiž aj môj brat, no tej nastúpil na vojenčinu a musel s tým skončiť, tak som s tým začal ja. To bolo nespočetné množstvo piatkov a víkendov, ktoré som odohral na diskotékach. Hrávali sme v rôznych vysokoškolských kluboch. Tých diskoték bolo naozaj veľmi veľa a ja som si chodil na internát vlastne len oddýchnuť a dobiť energiu, aby som mohol potom fungovať počas víkendov.
Keď prišiel 17. november 1989, dobre si pamätám, bol to piatok. Ešte 20. novembra sme sa učili, no potom sme už boli na demonštráciách. Keďže bolo akékoľvek embargo na informácie, tak sme počas diskoték púšťali správy z nemeckej televízie a naši mladí boli prekvapení, čo sa to vlastne deje v Prahe na Václaváku. Takže aj takto sme sa snažili troška dostať ľudí do obrazu.
Kedy ste začali pociťovať volanie ku kňazstvu?
Keď som bol druhákom na vysokej škole. Bol to rok 1988, môj kamarát bol vtedy svätený za kňaza a mňa akosi Pán poslal aj s mojou rodinou do Rožňavy, kde mal byť vysvätený. Nemal som šancu dostať sa do katedrály, bol to maličký kostolík. Ale mal som so sebou dva fotoaparáty. Jeden vlastný a druhý požičaný. Tak som vonku krúžil a hľadal som toalety. A keďže som ich nemohol nájsť, šiel som do sakristie, že tam snáď bude nejaká toaleta. A ako som tak prechádzal okolo ľudí, začali hovoriť: „Pozor, ide fotograf, utvorte priestor!“ Tak som sa takýmto náhodným spôsobom dostal úplne dopredu aj s mojím otcom a tam som videl teda celý priebeh kňazskej vysviacky môjho kamaráta. Od tejto chvíle som začal rozmýšľať o kňazstve, ale postupne to nejako vyhasínalo. No čím ďalej sa to ozývalo na diskotékach a zábavách.
V roku 1991 som skončil vysokú školu a veľmi som sa hľadal v živote. Škola ma naozaj bavila a myslel som si, že týmto smerom pôjde aj môj život. No dva mesiace po tom, ako som dokončil vysokú školu som sa zúčastnil Svetových dní mládeže v Čenstochovej, kde sme sa aj s bratom ocitli v podstate náhodne. Keď sme sa tam stretli s národmi celého sveta a so Svätým otcom Jánom Pavlom II., vzbudzovalo to vo mne túžbu po kňazskom povolaní. Ešte silnejšie sa to však prejavilo neskôr.
Nemali ste niekedy chuť zbaviť sa tej myšlienky, alebo ste boli od začiatku presvedčený, že toto je vaša cesta?
Samozrejme, že áno. Napríklad keď som odišiel na vojenčinu. Po vojenčine, v takej myšlienke zahlušiť tú túžbu po povolaní, som odišiel do Nemecka len tak stopom a našiel som si tam prácu v jednej dedinke približne 36 km južne od Mníchova. Najskôr som robil pomocné práce, no keď zistili, že som inžinierom a že sa rozumiem do strojov, robil som odbornejšie veci. A myslel som si, že ten hlas po kňazstve vo mne zanikne, no on sa čím ďalej, tým viac vo mne ozýval a bol som už z toho všetkého nervózny. Tak som sa teda vrátil späť do Československa. Vzápätí som si našiel prácu ako inžinier v ZŤS v Sabinove. Ponúkli mi vynikajúcu prácu, vynikajúci pracovný čas a plat. Tak som rozmýšľal, či je toto znakom, že nemám byť kňazom. Ale ono sa to čím ďalej, tým viac odvíjalo odomňa, no ja som nevedel, čo chcem. Fakt som to nevedel.
Pamätáte si kedy a pri akej príležitosti ste si rozhodne povedali, že práve zasvätený život je vaša cesta?
Bolo to na Vianoce v roku 1992. U nás na fare sme mávali rozličné stretká a náš kňaz bol len o dva roky starší a čítali sme tam rôzne knihy. Jednou z nich bola aj kniha od Chalíla Džibrána, ktorá sa volala Prorok. V nej bolo napísané: A keď ťa láska volá, choď za ňou. Aj keď sú jej cesty trvdé a strmé. A som si to ani nejak neuvedomoval, ale opísal som si tieto slová na papierik, lebo sa mi páčili. Papierik som si nejako založil medzi svetre v skrini a zabudol naň. A keď som 15. marca 1993 prišiel domov zo Sabinova, a to kňazstvo ma v tom období naozaj veľmi sužovalo, čosi som hľadal medzi tými svetrami a zrazu vypadol ten papierik a na ňom napísaný ten citát. Tak vtedy som si povedal, že idem do toho. V tej chvíli, keď som povedal svoje áno, mi vstúpil do srdca úžasný pokoj. Objavil som svoje povolanie v kňazstve a toto povolanie ma úžasne napĺňa.
Svoju vieru ste prežívali v období komunizmu. Mali ste kvôli nej nejaké ťažkosti v škole alebo v zamestnaní?
Tak do kostola som rád chodieval aj počas komunizmu, vždy som sa snažil nenápadne vkĺznuť. Mal som aj problémy. Keď som sa hľadal vo viere, veľmi mi pomohlo aj spoločenstvo, kde som hrával na gitare. Jedného dňa sme putovali do susednej dedinky, kde sme hrali náboženské pesničky a vzápätí som mal na druhý deň v škole veľké problémy. Do školy prišla totiž komunistická Štátna bezpečnosť a začala ma vyšetrovať. Vypočúvanie trvalo asi dve hodiny a bolo maximálne nepríjemné. Bolo mi veľmi ťažko vysvetliť, že ja to myslím úprimne vážne a keď som už nevedel, ako odpovedať na tie ich otázky, tak som sa jednoducho rozplakal. Oni ostali z toho veľmi prekvapení, tak mi teda povedali, aby som opustil miestnosť, že sa zatiaľ poradia, čo so mnou. Tak ma po 5 minútach zavolali a povedali, že to, že plačem je prejavom toho, že úprimne ľutujem a že ma nevyhadzujú z univerzity, ale dávajú mi podmienečné vylúčenie.
Máte obľúbeného svätca/sväticu? Ak áno, prečo práve on/ona?
Mojim obľúbeným svätým je Ján Pavol II., pretože som ho v podstate zažíval celé svoje detstvo a mladosť. Takisto som mal s ním možnosť byť aj osobne. Inšpiroval ma počas Svetových dní mládeže v láske k Bohu, k Panne Márii, k Eucharistii a k ľuďom. Takisto v tom, že má rád mladých ľudí, že rád športuje. Potom je to môj patrón sv. Jozef a sv. Terezka Ježiškova, malá kvetinka, ktorá bola veľká pokorou.
Spomínali ste, že ste sa zúčastnili Svetových dní mládeže. Máte odtiaľ nejaký hlboký zážitok?
Mám veľmi veľa pekných zážitkov, bol som na mnohých Svetových stretnutiach mládeže. Spomínam si na Svetové dni mládeže v Toronte, kedy som mal na starosti skupinu asi 70 študentov zo Slovenska. Keď sme sa už mali vracať na Slovensko, bol to veľký problém, lebo to je obrovské mesto, navyše bolo veľmi zlé počasie a dostať sa metrom na letisko tiež nebolo ľahké. Vtedy sa mi stalo, že mi skupinka 20 študentov nastúpila na zlý autobus. Vystúpili niekde úplne inde a mali veľký problém sa odtiaľ dostať, lebo vtedy to bolo všetko veľmi dobre strážené, bolo to totiž krátko po páde newyorských dvojičiek. Komunikovali sme spolu, no nevedeli sme si dať rady. Modlitba však tento problém vyriešila. Celú túto situáciu našich študentov si všimli miestni taxikári, ktorí veľmi dobre vedeli, o koho sa jedná, keďže televízia o tomto podujatí informovala. Tak títo taxikári na takých cadillacoch sa našich opýtali, aký majú problém a chceli im ho pomôcť vyriešiť. Tak sa nakoniec spojili a rozhodli sa, že zavezú týchto našich mladých na letisko. Zrazu len vidíme, že 5 takých cadillacov sa vlečie k nám na letisko, vzadu kolóna áut, ešte si myslím, že ide nejaká delegácia. Zrazu pozerám a vystúpili naši. Tak som si len povedal, Pane Bože, aký si super! A takýchto zážitkov bolo na Svetových dňoch mládeže ešte veľa a denno denne ich zažívam aj na univerzite.
Jozef Žvanda sa narodil v roku 1967 v obci Spišské Dravce, okres Sabinov. Má 3 súrodencov. Po vysviacke sa stal kaplánom v Dome Svätej Alžbety v Košiciach, neskôr nastúpil do kňazského seminára v Košiciach, kde pôsobil ako prefekt a mal na starosti formáciu bohoslovcov. V októbri 2001 nastúpil do Ružomberka, kde pôsobí až dodnes v Univerzitnom pastoračnom centre Jána Vojtaššáka.