Komunistom vyhovoval

Jeho povolanie bolo u Boha. Študovať za katolíckeho kňaza začal počas komunistického režimu. Vtedajšia vláda neschvaľovala cirkev a podkopávala takým ľuďom nohy. Bývalý režim využíval cirkev a kňazov na svoje účely. Tiež chceli využiť Františka Perichtu, ktorý sa narodil v roku 1965 v oravskej obci Nižná. Miestom jeho terajšieho bydliska je Holumnica na východnom Slovensku.

Spomienky na detstvo a domov. Každému sa pri tejto vete vybaví niečo iné… Čo vám?

Od čias útleho detstva ma rodičia vychovávali v kresťanskom duchu. Boli sme trinásti súrodenci. Vychovávaný som bol k tomu, že v živote je treba pracovať, snažiť sa niečo dokázať a hlavne byť šťastným. Otec bol výskumný vedec, prekladateľ a rečník.

Po strednej škole ste sa rozhodli pre vysokú školu s teologickým zameraním. Nemali ste iné sny? Vždy ste chceli byť kňazom?

V roku 1983 som sa vybral študovať na teologickú fakultu do Bratislavy. Nikto nás ako rodinu nestíhal pre vieru. Túžil som po spojení s Bohom. Vedel som, že toto je pre mňa to pravé a jediné rozhodnutie. Cítil som sa naozaj bezpečne a šťastne. Komunisti mi nepodlamovali nohy tak, ako niektorým mojim spolužiakom.

Pripisujete to niečomu?

Pripisujem to k tomu, že som im pasoval. Bol som synom výskumného vedca, ktorý vedel mnoho jazykov a s ktorým potrebovali spolupracovať. Stále bol v dianí, lebo prekladal rôznorodé texty aj z japončiny, čínštiny, nemčiny a iných jazykov. Vedel dopredu, čo príde z vyspelejších krajín, respektíve, čo sa deje za hranicami krajiny.

Štúdium vám teda išlo bez problémov. No nastal prelom, alebo zlá spomienka, ktorá vo vás zarezonovala?

V septembri roku 1985 som mal autonehodu. Spôsobil som ju. Pri predchádzaní autobusu som v protismere nevidel protiidúce auto.

Ou…do akej miery vás to ovplyvnilo? Mali ste z toho následky?

Zrážka skončila malými zraneniami. Keďže sa to nedalo ľahko ututlať, tak som musel zavolať na miesto dopravnej nehody políciu. Tá spísala protokol o nehode. Povedali mi, že mi príde domov list, že kedy mám prísť na prešetrenie pred policajnú komisiu.

Celkom štandardný postup dopravnej nehody. Čiže vás predvolali na policajnú stanicu? Boli ste stále študentom teologickej fakulty?

Papier mi domov prišiel 23. októbra 1985. Bol som predvolaný 28. októbra 1985 o 9:00 hodine na policajnú stanicu v Trnave. Aktuálne som bol v druhom ročníku štúdia teológie. Keďže to bol pracovný deň, tak som v škole ukázal úradný papier, na základe ktorého ma ospravedlnili. V škole ma starší spolužiaci varovali: ,,Budú sa snažiť od teba ťahať informácie. Daj si pozor na komunistov!“

Vystrašilo vás toto varovanie?

S nervami, čo ma čaká, som docestoval do Trnavy. Prišiel som včas. Komisári mi vysvetlili, že sa im predĺžil predošlý výsluch. Mal som ísť teda s druhou skupinou o 11:00 hodine. Neskôr som zistil, že to tak nebolo. Klamali mi. Nepredĺžil sa im výsluch. Oni len čakali na príslušníkov Štátnej bezpečnostnej služby, ktorí cestovali z Bratislavy.

Hodnotíte teda, že vyšetrovanie prebehlo bez problémov? Dostali ste pokutu alebo trest?

O jedenástej ma komisár zavolal do miestnosti pred komisiu. Boli v nej traja muži. Dopravnú nehodu som zapríčinil, tak som prijal s čistým svedomím trest. Mojou odplatou za previnenie bol zákaz činnosti vedenia motorového vozidla na pol roka a zaplatenie uloženej pokuty v lehote určenej v rozhodnutí o priestupku. Finančná suma, ktorú som mal zaplatiť bolo 500 slovenských korún. Vyšiel som z miestnosti s mienením, že idem preč.

…s mienením? A čo nasledovalo?

Áno. Zastavil ma chlap v čiernom obleku. Zavolal ma do miestnosti. Sedeli tam traja rovnako oblečení muži. Bolo ticho. Jediné, čo som počul, bol zvuk – identicky tomu, keď magnetofón nahráva. Tento detail, ktorý som si všimol, mi značil, že niečo nie je v poriadku. Teraz som nevedel, čo očakávať,  no snažil som sa byť pokojný. ,,Prosím sadnite si,“ povedal muž v čiernom obleku. Hľadeli na mňa a pritom mi nenápadne podsunuli môj zadržaný vodičský preukaz. Odsunul som im ho späť.

Chceli vám teda vrátiť vodičský preukaz len tak…?

Protihodnotou za vodičský preukaz bolo to, že im poviem detaily ohľadom mojej školy, mená ľudí, kde trávime voľný čas a podobne. Bol som si vedomý toho, že si ma dopredu prelustrovali. Mal som na pamäti rady od starších spolužiakov.

Povedali ste tým trom chlapom niečo o vašom štúdiu v Bratislave?

Nič som neprezradil. Snažili sa ma zlomiť. Príslušníci štátnej tajnej bezpečnostnej služby Ministerstva vnútra mali za úlohu vyhľadávať chyby. Kto spravil chybu, snažili sa ju zaňho ututlať, len aby s nimi spolupracoval. Tvrdili, že sa chcú len kamarátiť a miestami stretávať.

Tlačili na vás, keď ste nechceli ustúpiť?

Snažili sa rôznymi spôsobmi zo mňa dostať hocijaké informácie. Od nich som mal chápať vrátenie odobratého vodičského preukazu ako kamarátsku pomoc. Vedel som veľmi dobre, že im o kamarátstvo nejde. Nepovolil som. Pustili ma.

Čo bolo teda po skončení policajného procesu?

Vodičský preukaz som teda mal odobratý na pol roka, tak ako to rozhodla komisia. Po stanovenej dobe som išiel na opätovné vodičské skúšky a preukaz mi vrátili. Bol som rád, že mám čisté svedomie.

Kontaktoval vás ešte niekto zo štátnej bezpečnostnej služby?

Nikto sa ma už potom nepokúšal kontaktovať. Teologickú školu v Bratislave som úspešne ukončil v roku 1988.

Podarilo sa vám dokončiť školu a vydať sa na povolanie, ktoré ste od Boha dostali?

Som vďačný Bohu zato, že mi pomohol bezproblémovo vyštudovať aj v časoch minulého režimu. Nikto sa mi nevyhrážal a stal som sa katolíckym kňazom. Boh vedel, kde majú viesť moje kroky a viedol ma. Nielen vtedy, ale aj teraz…

Pripravila: Andrea Bašistová