Kráčať po ceste viery

Mnohým mladým v dnešnej dobe viera a Cirkev nič nevraví. Majú radi slobodu, nezávislosť a voľnú ruku vo všetkých smeroch. Napriek tomu sa však nájdu aj takí, pre ktorých je Boh ich neoddeliteľnou súčasťou. Svoj postoj k veciam, ktoré sa nachádzajú medzi nebom a zemou, prezradil študent práva Trnavskej univerzity v Trnave, Jakub Jakubík.

Považujete sa za veriaceho človeka alebo skôr za toho, čo zmysel viery vo svojom živote ešte stále a naďalej hľadá?

Považujem sa za veriaceho človeka, ale čiastočne aj za človeka hľadajúceho. Určite si netrúfam povedať, že moja viera je dokonalá. Myslím si, že človek sa ma stále čo učiť, a keď ide o vieru v Boha tam to platí dvojnásobne. V dnešnom pretechnizovanom a uponáhľanom svete je veľmi ťažké nájsť si chvíľku aj pre Boha. Človek je zavalený informáciami a povinnosťami a na Boha často nezostane čas. Tomuto sa snažím vyhnúť. Bez viery si už teraz svoj život ani neviem predstaviť.

Čo vám viera do života prináša?

Prináša mi radosť, istotu a taktiež pocit, že môj život ma určite nejaký zmysel. Vďaka nej mám pocit, že tam hore je Niekto, komu na mne záleží a má so mnou určitý plán. V súčasnosti veľa ľudí vníma Boha len ako nejakú bájku, či ako starčeka sediaceho na oblaku s dlhou bielou bradou. Ja však verím, že je to reálna neviditeľná bytosť, ktorá túži po mojom šťastí a šťastí celého ľudstva.

Ako sa podľa vás dá skĺbiť zábava, ktorá je pre mladých ľudí akousi automatickou súčasťou ich voľnosti, s praktizujúcou vierou?

Toto je veľmi ťažká otázka. V prvom rade si nemyslím, že viera niekedy bola akýmsi odporcom zábavy. Boh nikdy nebol nejakým policajtom, ktorý by nad nami stál a prikazoval nám byť smutnými. Práve naopak. Boh túži, aby mladí ľudia boli šťastní. Dnes je veľmi ťažké definovať aj samotné slovo zábava, ktoré sa akoby stáva synonymom slov alkohol, drogy, sex… Mladí ľudia potrebujú slobodu. Často ju hľadajú v drogách, a pritom si neuvedomujú, že tieto veci sú, naopak, väzením. Viera však väzením nikdy nebola. Boh nezakázal človeku zábavu, iba určil hranice. A pre veriaceho človeka určite nie sú tieto hranice obmedzením. Zábava pre veriaceho človeka teda isto nie je tabu. Ťažko povedať nejaký presný návod, ako tieto dve veci skĺbiť, ale z vlastnej skúsenosti viem, že je to možné.

Prečo, podľa vás, dnes toľko ľudí Cirkev k svojej viere nepotrebuje a neakceptuje ju ako autoritu?

Možno preto, lebo sa príliš spoliehajú na seba. Mnohým ľuďom dnes chýba pokora a nevedia si predstaviť, že by mali počúvať „nejakých” kňazov alebo pápeža. Mnohokrát aj preto, že im povedia pravdu a pravda o sebe sa počúva veľmi ťažko. Ľudia chcú byť slobodní a rozhodovať o všetkom sami. Cirkvi sa boja, pretože ju vnímajú ako nejakú klietku, v ktorej sa nemôžu hýbať a strácajú slobodu. Boh ale nechce rozhodovať za ľudí. On chce iba, aby ľudia rozhodovali v svojom živote s ním. Myslím, že každý, kto skutočne cíti potrebu Boha vo svojom živote, cíti aj potrebu Cirkvi. Veď, ako sa dá prežívať pravá viera bez sviatostí, ktoré Cirkev ponúka?

Je niečo, čo by ste v konaní Cirkvi od základov zmenili, prípadne upravili?

Súčasní kňazi málo hovoria o moderných problémoch, nehovoria nič o pekle a o diablovi. A diabol pritom pôsobí oveľa intenzívnejšie ako inokedy. Je to reálna bytosť a jeho najväčšou zbraňou je práve to, že v neho ľudia neveria. A to je určite aj chyba Cirkvi, ktorá málo hovorí o týchto veciach. Ešte smutnejšie však je, že mnoho kňazov ani neverí, že diabol existuje. Tieto problémy by Cirkev určite mala riešiť v blízkej budúcnosti. Nemožno však viniť iba duchovných. Na problémoch Cirkvi majú svoju zásluhu tiež aj bežní veriaci. Dnes existuje veľmi málo ľudí, ktorí žijú svoju vieru pravdivo a to zároveň oslabuje Cirkev ako celok.

Ste študentom práva, ktoré je založené skôr racionálne, no viera je skôr emocionálnou záležitosťou. Nebijú sa vo vás tieto dva faktory?

Nie, určite sa nebijú. Myslím si, že aj viera je istým spôsobom racionálna. Keď sa človek niekedy spätne pozerá na svoj život, v mnohých situáciách nachádza Boží zásah. Aj z vlastnej skúsenosti viem, že človek často hľadá Boha práve racionálne. Postupne môže človek sčasti aj rozumom dospieť k záveru, že tu určite musí byt niekto väčší ako sme my, ľudia. Navyše, takisto ako právo, aj viera obsahuje určité „pravidlá“. Na rozdiel od ľudského práva sú to normy predovšetkým Božského charakteru, ktoré držia veriaceho človeka na uzde. Racionálnosť a emocionálnosť teda nemusia mať vždy od seba až tak ďaleko.

Veľakrát bolo z úst cirkevných otcov vyslovené, že viera je darom, ktorý sa nemusí automaticky dostať každému. Ale predsa len, čím by ste apelovali na ľudí, aby sa viac priblížili k Bohu?

Keď ide o človeka neveriaceho, ktorý sa nikdy nestretol s Bohom, je to veľmi zložité. Takého je veľmi ťažké o niečom presvedčiť. Myslím, že najlepšie, čo môžeme urobiť (a to je to minimálne), je chovať sa tak, ako by sa správny kresťan mal správať, a tak sa stávať vzorom pre ostatných. Myslím si, že mnoho ľudí však potrebuje k obráteniu nejaký hlboký osobný duchovný zážitok, ktorý mu môže darovať len Boh. Niekedy sa človek asi musí dostať až na samé dno, aby sa obrátil.

Ako to bolo vo vašom prípade? Boli ste vo viere vychovaný alebo sa u vás muselo stať čosi prelomové, čo vás utvrdilo v presvedčení, že Boh existuje?

Ja som mal to šťastie, že som bol rodičmi vo viere vychovávaný. Ale určite to nebolo tak, že som bol od malička hotový veriaci človek. Zo začiatku chodíte do kostola len preto, že chodia vaši rodičia a nemusíte to hneď hlboko prežívať. Až postupne, ako človek dospieva, si prehlbuje svoju vieru. Ja som tiež zažíval chvíle, keď som veľmi pochyboval, ale vždy v mojom živote prišlo niečo, čo ma nasmerovalo na správnu cestu. Mal som to šťastie, že som nemusel nikdy klesnúť až na samé dno, i keď boli aj chvíle, keď to bolo pre mňa ťažké.

V posledných dňoch otriasli Cirkvou revolučné udalosti odstúpenia pápeža Benedikta XVI.. Ako na vás, ako mladého človeka, pôsobil dnes už emeritný pápež?

V prvom rade som nikdy nesúhlasil s ľuďmi, ktorí Benedikta XVI. porovnávali s jeho predchodcom v tejto funkcii a tvrdili, že mu nesiaha ani po členky. Podľa mňa bol Benedikt XVI. v mnohom pokračovateľom pontifikátu Jána Pavla II. (veď bol kedysi jeho úzkym spolupracovníkom). Nebál sa otvorene hovoriť o sexualite a o diablovi rovnako, ako jeho predchodca. Absolvoval množstvo zahraničných návštev. Je to človek modlitby a podľa mňa veľká osobnosť Katolíckej Cirkvi. Navyše treba brať do úvahy skutočnosť, že nastupoval do funkcie oveľa starší než Karol Wojtyla. V jeho odôvodnenom odchode z funkcie sa ešte viac ukázala veľkosť jeho osobnosti.

Ku ktorému z týchto pápežov ste mali alebo máte bližšie? Mali ste možnosť sa aspoň s jedným z nich nejakým spôsobom stretnúť?

Keďže obaja pápeži pôsobili určitú časť môjho doterajšieho života, je ťažké povedať, ku ktorému mám bližšie. V roku 2011 som sa zúčastnil Svetových dní mládeže v Madride, ktoré viedol Benedikt XVI., a tak možno práve preto mám osobnejší vzťah k nemu. Zažil som tam svätú omšu, ktorú celebroval a bol to pre mňa hlboký zážitok vidieť tohto úžasného človeka modliť sa. Určite bol na pápežskom stolci veľkou osobnosťou, minimálne takou, ako Ján Pavol II., i keď si mnohí myslia opak.

Akého nástupcu by ste si vy želali vidieť na pápežskom stolci?

Možno pre zmenu človeka podstatne mladšieho, ale hlavne človeka otvoreného pre súčasné problémy veriacich. Kohosi, kto sa nebude báť otvorene hovoriť o závažných problémoch dnešnej spoločnosti. Nech už to bude človek bielej alebo čiernej pleti verím, že to bude pápež hlboko veriaci a veľmi ľudský.

Foto: autor