Márius Kopcsay: Život treba brať s nadhľadom a humorom

Katolícka univerzita v Ružomberku opäť privítala na svojej pôde ďalšieho významného hosťa, tentokrát spisovateľa, novinára a hudobníka v jednej osobe Máriusa Kopcsaya. Ako prozaik na seba upozornil v polovici deväťdesiatych rokov poviedkou Načo sú nám bimbongy?.

Ktorá z vašich kníh je pre vás tá najlepšia?

Každý autor má najradšej svoje najnovšie výtvory, takže pre mňa je moja najobľúbenejšia kniha Veselé príhody z prázdnin, no na druhej strane si ešte stále pamätám ten pocit radosti, keď mi vyšla prvá kniha Kritický deň. Tieto dve sú pre mňa  tie najlepšie.

Pracujete ako novinár. Čo je podľa vás lepšie publicistické alebo literárne písanie?

Jednoznačne sa mi viac páči literárne písanie. Momentálne už robím editora stránok o politike v časopise Plus 7 dní a nie publicistu. Keď som začínal v novinách, vôbec som sa necítil ako spisovateľ, lebo som zatiaľ písal iba do „šuflíka“. Môžem však povedať, že práca spisovateľa v bulvárnych novinách je požehnaním a úžasná inšpirácia.

Hovorí sa, že kombinácia novinár- spisovateľ kazí štýl spisovateľa. Ako to vnímate vy ?

Ja už nie som píšuci novinár. Keď som bol, tak som mával pocit, že po práci sa mi už menej chcelo písať doma, teda literatúru. Je ťažké „prepnúť“ zo žurnalistického písania na literárne. Do akej miery to kazí štýl spisovateľa musia posúdiť čitatelia.

Čo by ste odkázali začínajúcim spisovateľom a novinárom, kde by mali čerpať inšpiráciu?

Myslím si, že by mali čerpať inšpiráciu zo svojho života a hlavne by mali vnímať svet okolo seba. Mali by veľa písať, aj keď nie vždy všetko, čo sa napíše, vedie k okamžitému úspechu

Aké je vaše životné motto?

Nebyť ľahostajný voči svetu okolo nás, ale zároveň brať život s nadhľadom a humorom.

Tvorba Máriusa Kopcsaya bola ocenená cenou Ivana Kraska za knihu Kritický deň. Bol trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka a štyrikrát bol nominovaný na cenu Anasoft litera. Za román Domov získal medzinárodné ocenenie – bol finalistom Veľkej ceny za východoeurópsku literatúru.

Klaudia Lacušová