Maxim E. Matkin – Polnočný denník

Matkin, tradičný a stále zahalený pod rúškom tajomnosti. Tento kúsok je druhým dielom autora a stal sa Debutom roka 2002 v ankete časopisu Knižná revue. Je to stále ten, ktorého identitu nepoznáte, ale máte pocit, že je to váš najlepší priateľ, či už v posteli alebo vo vlakovom kupé. Opäť ďalší príbeh plný sexu, bohémskeho života, depresií a otvorených koncov. Aj v Polnočnom denníku zostal nezmenený a stánku po stránke sa ocitá v pekelných situáciách, kde je zvrat jediné riešenie ako nájsť východisko. Je to čítanie plné otázok, ktoré je maximálne individuálne, pretože niekomu poskytuje útočisko pred vlastným životom a niekomu priestor na pokrútenie hlavy. Už obálka svedčí o istej kontroverznosti, kde leží polonahá žena vo vani, avšak sex nie je všetko, čo Matkin dokázal ponúknuť. Vlna intímnej spovede je neustále sa vyskytujúca medzi riadkami.

Dej je ľahko vstrebateľný, niekedy sa prichytíte, že sedíte s hlavným hrdinom v obývačke a počúvate spoveď. Obsahuje veľa viet, ktoré autor vystihol do bodky a nikto by ich nepovedal lepšie. Je to boj mladého muža, prahnúceho po láske, šťastí, ale ani s jedným jeho rozhodnutím nebudete stotožnený na sto percent. On sám to nedokáže. Jeho magickosť netkvie v tom, že nepoznáte jeho skutočnú identitu, ale v tom, že si nedokáže byť istý ničím a všetko je možné. Presviedča o tom, ako by chcel milovať všetky ženy, pritom nedokáže poriadne milovať jednu. Chce byť šťastný, ale sám sa zabaviť nedokáže. Tvári sa ako múdry, vzdelaný, intelektuálny typ, ale koná zbrklo a neuvážene. Prijíma ženy s otvorenou náručou a vpúšťa ich do svojho života pre spestrenie, alebo len tak bezprostredne. Trápi sa, bojuje, vzdáva sa.

Každá jedna kapitola konči v podstate koncom- nekoncom. Otvorený záver síce dožičí priestor, pre domyslenie si istej situácie, ale po prečítaní viacerých kníh vás začne už zabíjať, za čo môže pochopiteľne jeho nerozhodnosť. Prišpendlenie na konci, by však už nebolo na škodu. Nenazýva veci pravými menami, skutočná identita je niekde ďaleko, ďaleko.. . Vlastne len v mysliach čitateľov, ktorí knihu zhltnú za niekoľko večerov. Odzrkadľuje realitu, ale rukopis zostáva nezmenený, aj keď on sám by zmenu uvítal a po deviatich rokoch, by ju možno aj potreboval. Neustále upadanie do depresií, utápanie sa v alkohole a riešenie citov za druhých, ktoré len málokedy niečo vyriešia. Aj o tomto je Matkin a taká je jeho tvár. To sú jeho charakteristické črty, ktoré mu boli nadelené a knihu prelistujete spolu s jeho príbehom a neexistuje, aby vo vás niečo nezanechal. Kúsky právd vám po čase začnú dávať súvis a prídete na to, že veci sú skutočne také a rovnako sa aj dejú. Jeho intímnosť cítite v každej jednej strane, je osobný, otvorený, emotívny. Niekedy až tak flegmatický, že chcete bojovať za neho. Nedáva si servítku pred ústa, nekladie dôraz na konvencie, je uvoľnený a fantasticky čitateľný.

Vždy sa ku nej rada vraciam a v niektorých momentoch ďakujem Matkinovi, za to aký je. O jeho knihách sa už moralizovalo na nejednom diskusnom fóre a názory typu „je to plné sexu a nudy“ pre mňa nie sú odstrašujúce. Treba v tom nájsť život, ktorého sú plné strany, pretože vie veľmi dobre ako život vyzerá. Je to o bežných veciach. A o intímnom pute medzi vami a knihou, ktoré sa vytvorí.. .