Michaela Melová: Často sa stáva, že moji rodičia ma vidia, len keď odchádzam

O tom, že život na vysokej školenie nie je vôbec jednoduchý vie asi každý vysokoškolák. Michaela Melová nám priblížila, aké je to študovať žurnalistiku, pracovať v školskom rádiu, venovať sa diecéznej animátorskej škole a nemať z toho všetkého samovražedné sklony.

Ty si na seba priznala, že chodíš do DAŠky. Čo je to tá DAŠka?

M: Je to skratka pre diecéznu animátorskú školu. Je to štúdium akreditované ministerstvom školstva zamerané na výchovu animátorov do farností, keďže kňazi to s pastoráciou nemajú mnohokrát ľahké.

Ako si sa k tomu dostala?

M: Pred pár rokmi som chodila na stretnutia vo Vlčincoch (pozn. autora: najväčšie sídlisko v Žiline) a vedela som, že ľudia, ktorí tam sú so mnou navštevujú animátorskú školu. Raz sme medzi rečou spomínali DAŠku a prehovorili ma na to.

Kedy si teda začala navštevovať DAŠku?

M: Pred dvoma rokmi.

Takže ešte pred štúdiom na KU?

M: Áno, to som bola akurát v maturitnom ročníku. Bol to ťažší rok, pretože som okrem iného pracovala v školskom časopise a viedla zbor. Mala som zapratané každé popoludnie a to isté cez víkendy. Na maturity som sa učila až cez akademický týždeň, čo bolo dosť stresujúce a už to viac nechcem zažiť.

Nikdy viac to nechceš zažiť a aj napriek tomu si v DAŠke ostala a teraz už študuješ na vysokej škole a máš rovnako veľa – ak nie viac – povinností.

M: Zostala som, ale teraz je to už iné. Teraz tam už nechodím v pozícii študenta, ale ako jeden z organizátorov.

Čiže máš ešte viac práce ako predtým.

M: Ako sa to vezme, ale v niečom určite áno. (smiech) DAŠka mi toho dala veľmi veľa. Spoznala som skvelých ľudí a získala veľa nových poznatkov. Okrem osobného formovania som sa mohla naučiť ako pracovať s ľuďmi alebo čo predstavujú organizátorské povinnosti. Celkovo to bol čas, kedy som mohla budovať seba a potom vďaka tomu budovať druhých.

Študovala si na Gymnáziu sv. Františka z Assisi v Žiline a ďalej pokračuješ v štúdiu na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Čo ťa viedlo k tomu, aby si sa prihlásila na žurnalistiku?

M: Keď som bola v maturitnom ročníku, vedela som, že si chcem dať prihlášku na viac ako jednu vysokú školu. Prioritou pre mňa bola vysoká škola v Nitre, kde som chcela študovať editorstvo a vydavateľskú prax, kvôli mojej láske k slovenskému jazyku. Druhú prihlášku som posiela na žurnalistiku do Ružomberka, pretože som mala k tomu odboru a k univerzite vybudovaný vzťah vďaka Letnej škole žurnalistiky (LŠŽ). Vtedy som sa zamilovala do rádia a povedala som si, že skúsim aj žurnalistiku.

Nakoniec si však tu v Ružomberku. Podľa čoho si si vybrala školu?

M: Na editorstvo som bola prijatá bez prijímačiek, no Nitra ma nahnevala tým, že mi o prijatí dali vedieť až po tom, ako mi prišli výsledky z Ružomberka. V rukách som držala dva listy a hovorila som si: „Čo teraz?“ Nečakala som, že ma prijmú na obe školy. Snažila som sa vybrať si tú, ktorá by ma bavila, pretože na Slovensku študuje priveľa študentov niečo, čo ich nebaví.

Vyhrala to teda žurnalistika.

M: Áno, po dlhom rozhodovaní, zvažovaní…

A po tom, že Nitra sa dlho nemala k činu?

M: Áno. (smiech) Nakoniec som si povedala, že nechcem len opravovať niekoho mediálne výstupy, ale chcela by som ich aj tvoriť a viac sa v tom angažovať.

Teda by si tvorila také, ktoré by už po tebe nemusel niekto opravovať, lebo by si si ich sama editovala.

M: Áno, ja by som to mala už ako dva v jednom. (smiech)

Na LŠŽ ťa chytilo rádio a toho si sa držala, aj keď si začala študovať na KU?

M: Išla som tu s tým, že sa chcem primárne venovať rádiu a hlasovému prejavu. Na LŠŽ sme mali workshop, ktorý sa volal rozhlas. Vtedy sme si nahrali nejaký text a potom sme to púšťali a porovnávali sme, kto ako znie. Pri mojej nahrávke som dostala spätnú väzbu s tým, že sa im páči môj hlas. Povedala som si, že by som to mala využiť a ten môj hlas im dať, aby ich mohol sprevádzať cez bežné dni.

Teda si v rádiu z čisto nezištných dôvodov?

M: Určite by som sa rádiu nevenovala len kvôli tomu. (smiech) Dôležité je, že ma to baví a prináša mi to radosť. Je to výhodná spolupráca medzi mnou a verejnosťou – každý z toho profituje.

Hlas je dôležitý aj v televízii, tam ťa to ale nelákalo.

M: V televízii ide aj o moju tvár. Tam sa musí človek sústrediť na veľa vecí. Ako sa tvári, vyzerá, otvára ústa, pozerá do kamery, drží ruky, pamätá si text… V rádiu ťa nikto nevidí, môžeš byť nenamaľovaná, neupravená, mať hocičo oblečené, čítať správy a nikomu to neprekáža. Všetok život, ktorý poslucháčom prinášaš, dávaš do svojho hlasu.

A ty ten život dávaš poslucháčom Pulzrádia.

M: Veľmi som túžila po tom, aby ma do Pulzu prijali. Bol to môj celoživotný sen, aby som sa tam dostala a na LŠŽ som k Pulzrádiu vzhliadala. Vravela som si, že sú tam skvelí ľudia, snažia sa a ide im to. Venujú sa tomu, aj keď nemajú veľa voľného času a pripravujú sa na svoju budúcnosť a to som chcela robiť aj ja. Pripravovať sa na svoju budúcnosť – dúfam, že žurnalistickú a hlavne rozhlasovú.

Do Pulzu ťa prijali a k tvojmu množstvu voľno časových aktivít pribudlo aj rádio.

M: Po konkurze to bolo zaujímavé, pretože od nás chceli, aby sme vyvinuli nejakú aktivitu. Dostala som sa k redaktorskej práci, ktorou som prispievala do spravodajského žurnálu, a neskôr aj k tej moderátorskej. Relácia Pozitívne správy bola spočiatku len takým počinom z núdze, pretože sme nemali čo vysielať, vyzeralo to zaujímavo a po čase sme sa do toho navliekli.

Mala si popritom všetkom aj nejaký voľný čas?

M: Keď som prišla na VŠ, tak som si povedala, že stopnem všetky svoje aktivity a budem sa venovať iba škole a veciam, ktoré s ňou súvisia. Skoro všetky moje aktivity však súvisia so školou a len štúdium vypĺňa môj voľný čas viac ako by som si priala. Nechcela som však žiť len školou, tak sa snažím mať aj rôzne iné varianty aktivít.

Nerozmýšľala si niekedy nad tým, že niečo z toho vypustíš?

M: Rozmýšľam nad tým pravidelne. (smiech) Ja som typ človeka, ktorého všetko baví. Nie všetko mi ide, ale snažím sa to robiť najlepšie ako viem – a to je možno môj problém, že som trošku perfekcionista.

Čo ťa drží pri tom, že zakaždým odoláš a nezrušíš niektorú zo svojich aktivít?

M: Je to túžba osobne rásť na rôznych sférach pôsobnosti. Niekedy však mám aj krízy, keď si poviem, že končím s Pulzom, pretože príprava Pozitívnych správ trvá päť hodín čistého času a nikdy neviem, kde ten čas nahrabem. Prihlasovanie ľudí na DAŠku, písanie mailov a všetky organizačné veci sú tiež dosť náročné. Chcela by som tráviť čas aj doma a tomu by sa určite potešili moji rodičia. Aby som aj ja chodila venčiť psa a podobne.

Aby ťa rodičia nestretávali len vtedy, keď odchádzaš vchodovými dverami?

M: Často sa stáva, že moji rodičia ma vidia, len keď si mením veci v batohu a zase niekam odchádzam. (smiech)

Existuje niečo, čo ti na štúdiu žurnalistiky prekáža?

M: Mrzí ma, že sa na správach narobím, pristupujem k tomu poctivo a nakoniec po sebe nič nevidím. Môžem si to pridať na študentský blog a tam sa to končí. Je to pre mňa frustrujúce, že naše mediálne výstupy sú prchavé a ľudia chcú stále nové a nové informácie.

Neobávaš sa, že toto ťa čaká aj v budúcnosti, ak budeš pracovať v médiách?

M: Pre žurnalistu je to prirodzené a mal by to zvládať plniť. Ja si na to len musím zvyknúť a to mi dlhšie trvá, pretože príprave správ venujem veľa času a robím to veľmi perfekcionisticky.

Kde teda vidíš svoju budúcnosť po úspešnom ukončení školy?

M: Neviem to konkrétne definovať, no bola by som rada, ak by to bol rozhlas a nejaká spoločensky prospešná aktivita. Často si predstavujem svoju reláciu, ktorá ľudí sprevádza počas dňa, vzdelá ich aj poteší. Malo by to byť niečo, čo mne v rozhlase chýba. Nebolo by to primárne zábavné, ale ani suché. Rada by som pracovala vo verejnoprávnom rozhlase. Celkovo sa mi pozdáva Rádio Slovensko alebo Rádio Regina, čo sú dosť vysoké ciele, ale ja so svojou skromnou povahou verím, že sa mi to jedného dňa podarí.