MICHAL BOJNICKÝ: Modlil som sa, aby som prežil
Je absolventom urgentnej zdravotnej starostlivosti Fakulty zdravotníctva Katolíckej univerzity v Ružomberku a má ukončený prvý ročník medicíny na Jesseniovej fakulte v Martine.
Okrem ťažkého roku plného učenia, má za sebou aj nezabudnuteľný zážitok. Ako jeden z mála študentov sa môže pochváliť tým, že pomáhal ľuďom v Južnom Sudáne. V rozhovore pre Zumag opisuje svoje skúsenosti a pocity.
Čo bol váš najhorší a zároveň najkrajší zážitok v Južnom Sudáne?
Najhorší zážitok bol, keď mi umierali v rukách maličké deti a ja som im už nemohol pomôcť. Naopak, najkrajšia skúsenosť bola, keď som stál pri narodení živých a zdravých Sudánčanov. Bolo potešujúce ak som tieto malé zázraky mohol vyliečiť veľakrát zo stavu, keď im ostatní nedávali veľkú šancu na prežitie a mohol som tak vidieť na ich tvárach úsmev a radosť.
Ako ste sa dostali k tomu, že vycestujete do Sudánu?
Dostal som sa k tomu cez vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave pod záštitou profesora Vladimíra Krčméryho a Tropic Teamu. Táto škola má veľa projektov v krajinách tretieho sveta a vysiela tam lekárov, medikov a iných zdravotníckych aj nezdravotníckych pracovníkov.
Niektorí označujú Sudán ako „cestu horúcim peklom“. Stotožňujete sa s tým?
„Cestou horúcim peklom“ by som to nenazval, aj keď teploty sú tam naozaj vysoké. Niektorým to tak pripadá, ale ja som tam pôsobil v období dažďov a preto tam bola príroda krásna a zelená.
Ako ste vo svojej výpovedi pre stránku Fakulty zdravotníctva KU napísali, v Sudáne išlo o holý život. Ocitli ste sa aj vy v hraničnej situácií ohrozenia života?
Priamo v nebezpečenstve života som sa neocitol, avšak keď sa pri nemocnici strieľalo, nebolo mi všetko jedno. Tri dni potom, ako som zo Sudánu odišiel, boli autá zo znakom našej organizácie zastavované na hraniciach a tam vám už bezpečnosť nikto nezaručí. Ide o to, že v Sudáne má každý druhý (ak nie každý prvý) človek zbraň a dokonca tam zostreľujú lietadlá a vrtuľníky s označením OSN. Mimochodom takými sme tam lietali aj my a tak som sa modlil, aby som to prežil. Vnímal som, že pán Boh držal nado mnou ochrannú ruku po celý čas .
Správali sa k vám, ako cudzincom, miestni ľudia inak ako k ostatným?
Správanie ľudí je zaujímavé. Sú veľmi priateľskí, usmievaví a relatívne šťastní aj s tým málom, čo majú. Ako aj v iných, podobných krajinách biely pre nich znamenajú peniaze. Celkovo si nás ale vážili, pretože sme boli tí vzdelaní z vyspelých krajín.
OSN v apríli upozornilo na memento o tom, že v Sudáne hrozí hladomor. Pocítili ste niečo takéto na vlastnej koži aj vy?
Priamo na vlastnej koži nie. Vždy sme mali dostatok fazule a ryže, a tieto dve potraviny sme dookola striedali. Avšak, hlad v krajine je veľkým problémom a na vlastné oči som mal možnosť vidieť mnoho podvyživených detí. Niektorí tam jedia len raz za deň, my sme mali to šťastie, že sme jedli dva krát za deň.
V máji tohto roku odsúdili tehotnú ženu na trest smrti za to, že konvertovala na kresťanstvo. Je kresťanstvo Sudáne naozaj takým vážnym problémom?
O tomto prípade viem. V Amnesty International ale bola spísaná petícia proti týmto nezmyselným zákonom, do ktorej sa zapojil celý svet. Je ale rozdiel, či sa myslí Sudán alebo Južný Sudán, pretože sú to dve rozdielne krajiny, aj keď v minulosti to bola jedna. Južný Sudán je prevažne kresťanský, za to Sudán na severe je moslimský. My sme mali omšu každý deň, naša nemocnica bola pod diecézou Rumbek a situácia v Južnom Sudáne je pokojná aj vďaka kresťanom.
Jana Matiašová
