Mladý umelec Frederik: Nechcem sa zatvoriť do škatuľky nejakého štýlu

Väčšinu mladých chalanov zaujímajú autá alebo šport. Dvadsaťročný Frederik Suja má však radšej plátno a štetec. O jeho hobby a pomaly už aj remesle sa môžete dozvedieť viac v nasledujúcom rozhovore.

Kedy si začal s výtvarným umením?

S umením som začal už v detstve.

Chlapcov v mladom veku zaujíma skôr niečo technické. Prečo ťa oslovilo práve výtvarné umenie?

Zistil som, že nič iné vlastne ani robiť neviem. (smiech) Keď sa narodíš v rodine, kde sú všetci nejako fyzicky a technicky zruční a ty si „čierna ovca“ rodiny, musíš sa niekam „odpáliť“.

Máš niekoho v rodine, po kom by si zdedil takýto talent?

Môj strýko nádherne vyrezával do dreva a kreslil, hoci to nemal vyštudované. Takže talent som zdedil asi po ňom.

Čiže si začal navštevovať základnú umeleckú školu.

Áno.

Ako si spomínaš na svoje začiatky?

Úplne super. To boli pre mňa asi najkrajšie časy. Rád som tam chodil, pretože sme boli naozaj dobrá patria. Samozrejme, dievčatá a ja ako jediný chalan. My sme sa vlastne bavili, hrali a tak sa výtvarné umenie v nás postupne vyvíjalo. Vtedy som si uvedomil, že by bolo fajn hrať sa celý život.

Keď bol čas rozhodovania sa, kam si poslať prihlášky na stredné školy, vedel si hneď kam chceš ísť?

Práveže vôbec. Moji rodičia ma nútili ísť na „gympeľ“. Mama bola veľmi proti tomu, aby som šiel na nejakú umeleckú školu. Moja učiteľka zo „zušky“ ju párkrát prehovárala. Potom mi došlo, že sa mi nechce učiť biológiu, geografiu a iné predmety. Čiže to bol jediný variant,  ktorý mi ostával. Aj keď prihlášku som mal aj na gymnázium, nakoniec vyhrala umelecká.

Čo presne si študoval na strednej škole?

Študoval som propagačnú grafiku. Učil som sa tvoriť webový dizajn, plagáty, bilbordy, bulletíny, rôzne propagačné materiály. To bola elektronická časť a v ručnej časti sme robili ilustrácie, grafiky ako linoryt, mediryt. Všetko sa vyrýva do nejakých materiálov a potom sa to otláča cez lis. Mňa bavila ručná časť. Je to kreatívnejšie ako niečo virtuálne.

Ako by si zhodnotil strávené štyri roky na strednej škole?

Boli veľmi, veľmi divoké. (smiech) Spočiatku to bol pre mňa šok. Ja som viac-menej prišiel zo slušnej triedy, kde sme sa všetci snažili pracovať na sebe a napredovať. Na strednej som sa dostal do komunity ľudí, kde prvé rozhovory boli o tom, aké mali známky zo správania. Štvorky boli bežné, dokonca, niektorí spolužiaci „prepadli“ zo správania. Prvý ročník bol pre mňa asi najhorší, pretože som si musel zvykať a vyrovnať sa s kolektívom. Na našej škole nikdy nešlo o známky a o to, ako sa kto učí. Musel som sa odosobniť od svojho ega, pretože som vždy chcel mať najlepšie známky. Časom som zistil, že to nie je podstatné, lebo známky ma živiť nebudú.

Kam smerovali tvoje kroky po maturite?

Šiel som na vysokú školu do Plzne na Ústav umenia a dizajnu. Študujem maľbu. Bolo to prekvapujúce aj pre mňa, lebo som vždy chcel ísť na ilustráciu, ale nakoniec som skončil na maľbe.

Prečo si teda nešiel na ilustráciu?

Som človek, ktorý má rád nové veci. Hoci som do prijímačiek nerobil maľbu, vyskúšal som to a podarilo sa.

Rozhodol si sa študovať v Českej republike. Prečo si  nezakotvil  niekde na slovenskej škole?

Prvotný dôvod bol asi ten, že som chcel ísť čo najďalej z domu. Neviem prečo, ale voči slovenským školám som mal určité nesympatie. Nemal som chuť tam ísť.

Čiže nedôveruješ slovenskému školstvu?

Nie. Bál som sa slovenskej zaujatosti. A nešlo ani tak o školstvo ako o ľudí. Viac som sa bál Slovákov.

Veď aj ty si Slovák.

Som, ale so Slovákmi si málokedy rozumiem. Neviem prečo, ale horšie sa mi s nimi komunikuje než s Čechmi. Keď som prišiel do Plzne, behom týždňa som spoznal kvantum ľudí, čo je pre mňa na Slovensku nereálne. Celkovo si viac rozumiem s cudzincami ako so Slovákmi.

Keďže Plzeň je niekoľko stoviek kilometrov vzdialená od tvojho bydliska, domov si nechodil často.

Prvý semester som bol dvakrát doma a v letnom som prišiel vlastne len na konci.

Ako to vníma tvoja rodina, že nebývaš často doma?

Boli na mňa dosť zvyknutí, čiže spočiatku to bolo také, že som s nimi musel skypovať skoro každý deň. Ja som ich na môj odchod pripravoval, takže si zvykli, že už nie som doma. Vyhovovalo to viac mne ako im.

Každý študent má možnosť na vysokej škole využiť program Erasmus+ a ísť študovať niekam do zahraničia. Využil si to aj ty?

Samozrejme, že som ju využil. (smiech)

Kam si sa rozhodol ísť?

Moje prudké erasmácke štúdium putovalo až do Bratislavy na Vysokú školu výtvarných umení. (smiech)

Slovák na Slovensko?

Áno. Bolo to veľmi vtipné vybavovanie. Žiadosť som si podával asi dva dni po termíne s tým, že pani na zahraničnom oddelení mi povedala, že si to môžem vybaviť, ale do večera to musím mať. Na výber som už mal len Slovensko alebo Poľsko, lebo ostatné krajiny už boli, pochopiteľne, obsadené. Myslím si, že vôbec nedúfala v to, že pôjdem na Slovensko, Keď som jej doniesol papiere, že idem do Bratislavy, vyvalila na mňa oči a povedala mi, že Slováka ešte neposielala na Slovensko. (smiech)

Semester si teda strávil na Slovensku. Ako to hodnotíš?

Som veľmi spokojný, pretože som si tam našiel viac vyučujúcich, s ktorými si rozumiem na úrovni myslenia. Môžem rozvíjať to, čo chcem ja a nie to, čo chcú oni. Posúva ma to dopredu a určite je to väčšia perspektíva než Plzeň.

Aký umelecký smer ti je blízky?

Nechcem sa zatvoriť do škatuľky nejakého štýlu. V rámci maľby smerujem viac k abstrakcii a vo fotke a videu určite chcem ísť konceptuálnou cestou. Česi vôbec nie sú konceptualisti, sú skôr intuitivisti. Plzeň často odmieta koncept a to je aj jeden z dôvodov, prečo som momentálne v Bratislave.

Čo najradšej maľuješ?

Nemám vytýčené, čo najradšej. Väčšinou sú to však vnútorné stavy, na ktoré si spomínam, keď maľujem. Aj posledná práca bola taká, že do konca som nevedel, čo robím. Jednoducho len pribúdali plátna a plátna. Nakoniec mala celá inštalácia šesť a pol metra. Keď som začal maľovať, tak som len natieral farbu na plátno. Napokon z toho vznikla zvláštna obrovská panoráma lesa, ktorá je možno nejakou mojou spomienkou. Vznikalo to samovoľne, mimo mňa. Čiže nemám obľúbený motív. Väčšinou sú to spomienky, ku ktorým ma niečo viaže, ktoré musia vyjsť von.

Mal si už možnosť niekde vystavovať svoje diela?

Áno. Vystavoval som na zámku vo Zvolene, na radnici v Banskej Bystrici, nejaké obrazy som mal aj v štátnej opere v Bystrici a veľa výstav som mal v rodnej Hriňovej.

Maľuješ už niekoľko rokov. Podarilo sa ti predať nejaké výtvory?

Pár som už predal, ale väčšinou to boli len zákazky. Maľoval som to, čo si niekto vyžiadal.

Myslíš si, že by si sa na Slovensku uživil tým, že by si maľoval obrazy?

Ak by som ostal v Bratislave, tak možno áno.  Inde je to celkom nereálne. Nie je to tým, že by ľudia nemali peniaze. Ale tým, že ľudia by to nedokázali pochopiť. Stále chcú od umelcov realizmus. To vie každý, pretože je to najjednoduchšia forma. Je to len zručnosť, ktorú sa každý naučí. Vyššiemu umeniu nerozumejú alebo nechcú rozumieť.

Keďže samotné maľovanie by až tak nešlo, čím sa chceš živiť?

Chcel by som byť učiteľom a ak sa mi podarí urobiť si doktorát, rád by som učil na vysokej škole. Bolo by to super. A popritom by som, samozrejme, niečo maľoval.

Nikdy si neoľutoval, že sa budeš živiť práve umením?

Nie. Fakt si neviem predstaviť, že by som robil niečo, kde sa musím tváriť vážne alebo kde by som musel sedieť niekde na úrade. Nechcem robiť zatvorený v hale. Neviem si to vôbec predstaviť. Nemám problém niečo robiť aj 24 hodín, ale musí to byť aspoň  trošku kreatívne. Keď robím čosi, v čom nevidím význam, tak ma to ničí, ubíja. A ak sa mi nepodarí nič s umením, tak ďalšou možnosťou bude len práca niekde s červeným krížom alebo pôjdem do Afriky.