Nesúď ľudí podľa obalu
Bolo príjemne teplé nedeľné popoludnie, čo bol v porovnaní s nedeľami predošlými nevídaný jav. Ako v každý posledný deň týždňa v tomto čase som stála a netrpezlivo som očakávala hlásenie o príchode vlaku, ktoré sa rozliehalo po zrenovovanej piešťanskej stanici. Niektorí ľudia sa nedočkavo prechádzali hore dolu po peróne, ďalší chvatne vdychovali nikotínové potešenie a ostatní sa sústredili na to, aby dvere vlaku zastavili presne pred nimi. Na obzore sa konečne objavil mohutný vlak a svojou rýchlosťou dav čakajúcich zasiahol veternou spúšťou, ktorá ho donútila obrátiť zrak o stoosemdesiat stupňov. Nasledoval klasický scenár. Ľudia sa tískali do interiéru hlava-nehlava a výrazne zabraňovali vystrčiť vystupujúcim čo i len nos. Nič nové pod slnkom.
Konečne som sa i ja prebojovala do kupé, ktoré v porovnaní s výzorom starých „osobákov“, pôsobilo pomerne luxusne. Aj keď, povedzme si úprimne, na konkurencieschopnosť voči japonským rýchlovlakom to stále nie je. Sadla som si k oknu a pri sledovaní zimou utrápenej krajiny som mala pocit, že ma chytá počiatočné štádium šedého zákalu. „Nič to, veď aj tak je vonku pod mrakom,“ pomyslela som si. O chvíľu by mi asi vďaka plne obsadenému kupé došiel kyslík, ale, našťastie, už aj na Slovensku poznáme klimatizáciu, hoci, neviem prečo, mnohí si myslia, že sme sto rokov za opicami. Skúsim popremýšľať, čo tým myslia…
„…už sa u nás utriasla tichá domácnosť. No áno, veď vždy sú na vine dvaja,“ zasiahla ma vysoko asertívnym tónom oproti sediaca telefonujúca žena. Jej hlas bol nepríjemný a mala som tušenie, že svojím rifľami vytiahnutými tesne pod prsia a rifľovej bunde, ktorá mala úplne iný odtieň, sa zabudla hlboko v osemdesiatych rokoch. Jednoducho, nemala som z nej dobrý pocit. Keď však v Trenčíne vystupovala a asi trikrát mi zipsom zasiahla môj čerstvo naleštený monitor na notebooku, bola som si istá, že ju mám už definitívne zaškatuľkovanú. Ešte mi však táto myšlienka ani nestihla zasiahnuť všetky moje mozgové závity a stalo sa niečo, čo moja nevrlosťou zasiahnutá nálada, nepredpokladala. „Prepáčte, nehnevajte sa na mňa,“ s vážnym záujmom povedala na pohľad nepríjemná blondína. „Nič sa nestalo,“ dodala som (prekvapivo s úsmevom) ja. „Dovidenia a pekný zvyšok dňa,“ zavárajúc dvere od kupé všetkých pozdravila. A ja som sa začala hanbiť za to, že patrím do tej majoritnej skupiny, ktorá podľa zovňajšku hodnotí aj skrytý charakter.
Cesta plynula ďalej. Trenčianska Teplá. Okolo mňa sa rozliehalo rozprávanie dvoch mladých – študentky a študenta – podľa mojich skromných odhadov asi kandidátov na medicínske posty. Mladý muž rozprával zanietene o tom, ako rád si spomína na skúmanie brušnej dutiny a slečna spomínala čosi o teste z histológie. V tomto sa skutočne nevyznám, i keď lekársku terminológiu a záujem o túto vedu by som mala mať v krvi. Upútalo ma však, akým štýlom spolu komunikovali. Takých zdravo veselých mladých ľudí, ktorí by zároveň nevyzerali ako po niekoľkých jointoch zmiešaných s väčším množstvom panákov, som už asi dávno nestretla. Od medicíny prešli k brigádam, plesu, stretávke zo základnej školy až po kamarátku, ktorá sa chystá do Afganistanu. Púchov. Pár vystupuje. Ostalo ticho. Ja som to tušila. Bude nuda. Škoda.
Zase som sa musela venovať už opozeranému výhľadu z okna. Aj keď predpokladám, že by sa našlo niečo, čo som ešte svojím bystrím zrakom nespozorovala, dúfala som, že nastúpi niekto nový, kto by ma zas niečomu priučil. Márne. Okolo mňa sedeli už dlhodobo usadení spolucestujúci – teta, ktorá stále nechtiac kopala chlapca oproti a oprašovala mu láskavo nohavice, a časopisy jej neustále padali na zem. Ale bolo to milé. No a dotyčný chlapec, ktorý mal v ušiach tie zázraky, čo sa volajú slúchadlá. Tie, ako inak, viedli k najnovšiemu výdobytku v oblasti mobilnej techniky, ktorý zvieral v bledých dlaniach. Občas sa nám stretli pohľady, snažila som sa sústrastne usmiať, i keď mi to veľmi nešlo, no on mal stále kamennú tvár. Možno len nechcel dať pre istotu najavo svoj výrazný nesúhlas s mojím oblečením, ktoré som na seba nahádzala v náhlosti. Nechala som to radšej tak.
V uličke sa začali objavovať mladí výrastkovia. Tí však nemali záujem nám trom robiť v kupé spoločnosť a ostali radšej vonku hodnotiť školské pomery. A tak som nemala nič iné na práci, len študovať doposiaľ nespozorované zákutia tejto malej miestnosti. Bol tam poriadok, to sa musí uznať, elektrické zásuvky pre ľudí, ktorým došla šťava, pohodlné sedadlá vo farbách vládnucej strany a zrkadlá dostatočne vyleštené na to, aby si tam dámy mohli upraviť svoju fasádu. Prišla na rad Považská Bystrica. Spoločnosť nám začala robiť slečna v červenom svetríku, ktorá sa milo spýtala: „Máte tu voľné?“ a potom sa už ponorila do horúceho esemeskovania, až napokon zaspala. Teda nič výnimočné.
Už od začiatku cesty ma znervózňovalo vrecúško od desiaty s vytŕčajúcim rožkom, ktoré bolo napchaté v preplnenom koši. Začala som sa zamýšľať, či som zvláštna ja alebo ten, ktorý Boží dar odhodil. Napadla mi tradičná otázka: „Čo by za to dali deti v Afrike…,“ a nevedela som sa od tohto faktu odpútať. Veď doma ma viedli k tomu, aby som si jedlo vážila a nebodaj by som naň povedala „fuj“. A tak som to považovala za správne, práve preto mi nešlo do hlavy to, čo mi robilo garde celú cestu. Nuž, ale nie som tu na to, aby som robila svedomie komusi inému, keď on môže rovnako hodiť kameňom do mňa.
Uvítala ma stanica v Žiline. To bolo radosti. Túto zastávku som vždy považovala za veľavýznamný bod mojej cesty, pretože bol jasným znakom toho, že do Ružomberka je už len nepatrný kúsok. Na niekoľkokoľajovej, vekom poznačenej stanici, vystúpilo asi také množstvo ľudí, ako sa chystalo dnu. Aj „chlapec so slúchadlami“ odišiel. Nahradila ho však objemnejšia dievčina v mojom veku, ktorá záujemcom o ďalšie voľné miesta v kupé zatarasila cestu so slovami, že ona tu má obsadené pre kamarátku. Takže páriky si mohli dať odchod. A vlastne aj jednotlivci. „Kopajúca teta“ si totiž povedala, že posledné sedadlo bolo čestným miestom pre jej batoh. Kamarátky boli evidentne poznačené chrípkovým bacilom. Nielenže spomínali dvadsaťeurovú útratu v lekárni za antibiotiká a vreckovky im trčali snáď z každého vrecka, ale každú chvíľu som sa obávala, že pri ich kýchaní ostanem v posteli aj ja. Už zas. „Tento kôš je riadne plný,“ všimla si rovnaký problém pri hádzaní použitých vreckoviek do koša objemnejšia zo slečien. Rozmýšľala aj ona nad rožkom?
„Dobrý deň, zmena sprievodcov,“ povedal sviežim hlasom nový kontrolór lístkov na palube. Podala som mu vopred pripravený už raz skontrolovaný lístok so študentským preukazom. A výnimočne som nebola svedkom opätovného overovania ISIC-u. Zväčša sa mi totiž stáva, že tento pracovný postup zopakujú obaja sprievodcovia. A ja neviem, prečo. Veď pokiaľ prístroj prvého uzná, že som spôsobilá cestovať so zľavou, načo tomuto testu podrobuje svoj aparát aj druhý kontrolór? Myslím, že to ostane večnou záhadou, ktorá mi vždy dokáže zdvihnúť adrenalín v krvi a napokon sa upokojím s tvrdením, že je to jeho práca.
„Toto je taká zvláštna stanica,“ zhodnotila mladá žena v okuliaroch, keď sme boli vo Vrútkach. Doteraz neviem, prečo si to myslela, ale možno ju upútali kovové na žlto natreté rúčky na lavičkách, ktoré lemovali budovu stanice. Boli dve minúty pred piatou a už mi zostávalo len čosi vyše dvadsiatich minút do vytúženého cieľa, kde ma mala čakať netradične modrá budova stredných rozmerov. Nečakala som, že by sa mi za ten krátky čas mohlo ešte niečo špeciálne prihodiť. A ani sa tak nestalo. Vyhlasujem sa za samozvoleného jasnovidca. Okrem toho, že kamarátky ma provokovali vôňou, ktoré sa šírili z čerstvo otvoreného balenia chipsov, a že pred stanicou v Kraľovanoch som sa opäť bála tesnej blízkosti Váhu, do ktorého sa raz určite celý vlak vrátane mňa zrúti, sa nič zvláštne nestalo.
Napokon som sa postavila do radu vystupujúcich a zaradila som sa tak, aby som nemusela byť tá, ktorá sa morduje s dverami vagónu, ktoré vážia snáď tonu a otvoria mi cestu na známy ružomberský vzduch. A vtedy ma upútalo jedno upozornenie napísané azbukou. „Ešte dobre, že viem čítať po rusky,“ pomyslela som si. Inak by som sa totiž o tom, že dvere sa počas jazdy neotvárajú, zrejme nikdy nedozvedela.
Foto: zlateleta.com