O rok to musí vyjsť!
Zistila som, že náš život neplynie kontinuálne. Skôr nám vyhovuje nájsť si vhodnú príležitosť na to, aby sme si mohli naordinovať nejaký štart či cieľ. Hľadáme si akýkoľvek uzlík na lane, po ktorom sa šplháme z minulosti do budúcnosti. Každé predsavzatie je takým uzlíkom, aj to nedodržané, čo malo svoj význam. Nespájajú sa iba s prvým januárom, kedy si temer každý človek povie aspoň jedno. Na dobré predsavzatia nikdy nie je neskoro, preto aj začiatok akademického roka je celkom dobrým medzníkom k vytýčeniu si záväzku.
Predsavzatia nebývajú vždy nereálne, len dátum ich trvanlivosti býva väčšinou kratší než minimálne ročný. Popravde vždy predčasne expirujú a to iba pár dní či hodín po ich vydaní. A u študentov dvojnásobne. Premýšľam prečo je to tak? Čo robíme zle? Nie je snáď skutočnosťou, že vždy pred začatím semestra spíšeme „ zoznam cieľov a úloh do najbližších skúšok“ na papier a vyvesíme ho do etheru: „Tento rok budem naozaj poctivý…“Budem viac času tráviť v knižnici…“, Budem sa priebežne učiť…“, „Už nezaspím do školy a prídem načas…“. Hmm, nezaspím a prídem načas?
Veru sú to slová hodné viac než do bitky, len práve tie sú kameň úrazu našej lenivosti. Chodiť niekam načas nikdy nebolo u niektorých študentov silnou stránkou. Ja, ty, on či ona všetci do jedného poznáme takéto prípady. Každé ráno, ktoré prebúdza človeka do bežného dňa, býva pre nich obzvlášť nepríjemným úsekom života. Zo sna pod teplou perinou ich vytrháva piskľavý výkrik budíka, ktorému v tú ranu vyhlásia vojnu. Šomrúc si popod nos, sladké mesiace leňošenia, kedy by si z nudy aj rád chodil do školy, roztvárajú oči. Horšie je, že pred týmto sladkým ničnerobením je čas účtovania a nám úbožiakom je do roztrasených rúk vtisnutý rozvrh a to je v mnohých prípadoch bieda.
Podaktorí vstanú na prvý budík, ktorý majú zapnutý pre istotu na 6:50 keďže sa poznajú tak musia mať aj ten druhý čo je 7.10 (posledná šanca). No i tú prefláknu a izbou zaznie „V hrobe by sa obracal“. Po každom rannom zobudení sa pozrú do zrkadla a kruhy pod očami im nežne napovedajú, že majú pred sebou ďalší deň tyranie v klietke zvanej škola. Celí zalepení, napoly spiaci pomaly rozmýšľajú a zahrievajú prvé mozgové bunky myšlienkami charakteru prečo som len večer nešiel spať s večerníčkom. Trhaným pohybom, ktorý viac pripomína námesačného ako bdelého sa posadia na kraj postele a premýšľajú čo kedy komu urobili, že ich Ten tam hore tak tresce, no vždy nejako potlačia chuť na samovraždu a vyberú sa do školy. Hoci s meškaním, ktoré u niektorých jedincov nezostáva pri minútach, ale skôr hodinách približujúcich sa k obedu, sa rútia ako stádo na pastvinu. Pri pohľade na zelenkastú trávu pri škole sa hádžu na cestu pod autá. Radšej zomrieť než vojsť do školy. Duchaplný cieľ ostáva nenaplnený. Stádo zastaví dopravu a vytvára kolónu áut. S veľkým nadšením kráčajúce stádo už spomalí tempo. Každý krok je pomalší a kratší než inokedy. To bude tou radosťou zo začiatku semestra s expirovaným predsavzatím.
Po prvej hodine, ktorú väčšina ešte v biednom stave dospáva, sa začínajú pred školou formovať isté skupinky mladých ľudí s respiračnými ťažkosťami, aby si odskočili na jednu zdravotnú. A práve tam to teda vzdávajú. Hovoria si navzájom, že to posledný nevydarený pokus predsavzatia ako byť poctivým študentom a prísť do školy načas. A tak si zasa predsavzali, že už si žiadne predsavzatia dávať nebudú.
No uznajte, aj poctivé flákanie školy je drina. Ale tú drinu nejako tých pár mesiacov vydržia, veď už počujú kroky, ktoré patria lesku študentského života – prázdninám. A možno sa im z nudy bude chcieť načas chodiť do školy, a to teda musí o rok vyjsť!
Autor : Miroslava Jančulová
Foto: nasenovinky.sk
