Podstata

Na hodine polemiky a argumentácie v médiách sme so študentmi pozerali diskusnú reláciu Michaely Jílkovej Máte slovo. Téma: adopcie detí v homosexuálnych pároch. Proti sebe stáli lesba a gay so svojím psychológom – a konzervatívny otec deviatich detí a kresťanskodemokratický poslanec so svojou psychologičkou. Formát relácie predpisuje publikum 50 na 50, takže vždy tlieska presne polovica prítomných. Ale raz som v duchu tlieskala s fanúšikmi homosexuálov.

Povedali: Chceme len ROVNAKO. Vy máte umelé oplodnenie – dajte aj nám. Vy máte náhradné matky – dajte aj nám. Aj my chceme deti a máme na ne právo!

Otec deviatich detí (pre zasvätených, známy konzervatívec a zástanca katolíckeho tradicionalizmu Michal Semín) protirečil: Budete mať na svedomí nekalý biznis so spermiami, vajíčkami, maternicami a ich viac alebo menej dobrovoľnými darcami.

Na protiargument, že ten biznis majú už teraz na svedomí heterosexuáli, pre ktorých sa to všetko vymyslelo a vyvinulo, sa zosypali len ďalšie nesúhlasné protiútoky. Nespravodlivo.

Netreba sa diviť, že v súčasnej spoločnosti precitlivenej na všemožné  práva, vrátane práva na dieťa, sa málokomu chce ísť do samovražednej polemiky o umelom oplodnení  a ďalších výdobytkoch na ceste za vlastným bábätkom. Ale ak chceme byť dôslední, nevyhneme sa tomu.

Lebo ak sme odsúhlasili, alebo aspoň potichu akceptovali, že oplodňovanie in vitro a prenájom materníc sú OK pre heterosexuálov, bolo len otázkou času, kedy sa rovnakého zaobchádzania budú dožadovať aj inak cítiaci. Právom.

Zápas homosexuálov o vlastné biologické deti nastavuje zrkadlo našim zvrátenostiam. Zdá sa, že kdesi hore sme nejaký gombík zapli nakrivo a teraz nás to dobehlo. Nedá sa inak, len priznať, že umelé oplodňovanie či náhradné matky nie sú neprijateľné pre homosexuálov, ale pre svoju podstatu.

Kiež by bola verejná debata o tejto podstate.