Poučme sa z chýb minulosti

Dvadsiate storočie, označované za jedno z najstrašnejších v svetových dejinách, ukrýva množstvo príbehov, kedy bola pošliapaná ľudská dôstojnosť a potlačené základné práva človeka. Jedným z nich je aj príbeh rodiny litovských intelektuálov, ktorí nesympatizujú s režimom, a preto sa ocitajú v pracovných táboroch na ďalekej Sibíri. Kniha Medzi odtieňmi sivej od autorky Ruty Sepetysovej je jasným dôkazom toho, že človek by si mal z minulosti vziať ponaučenie a už nikdy nedovoliť, aby sa rovnaká chyba zopakovala druhýkrát.

Len čo si Stalin počas druhej svetovej vojny podrobil pobaltské štáty, začal robil poriadky s ľuďmi, ktorí boli pre režim nepohodlní. Tí boli následne uväznení, odsúdení na prácu v táboroch alebo rovno popravení. V navlas rovnakej situácii sa ocitli aj Vilkasovci, fiktívna rodina, ktorú autorka vyskladala z autentických zážitkov svojich predkov a spomienok ďalších ľudí, ktorí podobné hrôzy zažili na vlastnej koži. Príbeh rozpráva dcéra Lina, ktorej otec, profesor na univerzite a zarytý intelektuál, otvorene nesúhlasí so situáciou v krajine. Tento postoj sa napokon stáva osudným celej rodine, keď im v jeho neprítomnosti neskoro večer do bytu vtrhne komando NKVD. Manželku spolu s deťmi prinútia pobaliť si najnutnejšie veci a surovo ich a odvlečú do nákladiaka. Tam sa ich cesta ešte len začína. Dlhé mesiace po tomto prepade trávia v dobytčom vagóne označení ako „Zlodeji a prostitútky“, ktorý je len malou súčasťou nikde nekončiacej vlakovej súpravy. Spoločne s ďalšími príslušníkmi litovského, estónskeho či lotyšského národa smerujú kamsi za Ural. Cestou sa prizerajú, ako kruto končia tí, ktorí už nevládzu dýchať v malom priestore presiaknutom ľudským potom, v priestore, kde človek stráca akýkoľvek pud sebazáchovy a končia i jeho predstavy o milosrdnom Bohu. Nevedia, kam smerujú a mnohí by radšej umreli, ako by mali podstupovať nekonečné muky fyzické i duševné. Po strastiplnej ceste v zatuchnutom vagóne sa ocitnú uväznení na dlhé roky v pracovnom tábore v Trofimovsku. Matka Vilkasová je po celý čas stelesnením pokory, dobroty a láskavosti, keď sa pre všetkých spoluotrokov obetuje a snaží sa im vlievať do žíl nádej, že raz sa to peklo skončí. Napokon však sama od vyčerpania, no s dobrým pocitom na duši, umiera.

Príbeh je popretkávaný mnohými podobami lásky. Kľúčovou je láska materinská, ktorú reprezentuje pani Vilkasová, keď na úkor svojho zdravia podáva aj tie najmenšie smietky jedla svojmu chorému synovi a dcére Line. Vzorom takejto lásky je i ďalšia väzenkyňa, ktorá so sebazapieraním slúži ako sexuálna otrokyňa pre príslušníkov NKVD kvôli tomu, aby zachránila svojho syna Andriusa. Láska k rodičom je zosobnená v Line, ktorá sa mame snaží byť nápomocná vo všetkom, čo súvisí s prežitím v tábore. Stále myslí na otca, ktorý je pre nich nezvestný (no v skutočnosti, bohužiaľ, už dávno mŕtvy) a zanecháva mu kresby, v ktorých sú zakódované indície ich umiestnenia. Na okraji nezostáva ani láska medzi dvoma mladými ľuďmi – Linou a Andriusom. Autorka vo svojom románe teda nezobrazuje len podlomené ľudské charaktery a miestami až morbídnu realitu, ale znázorňuje aj prirodzenú ľudskú túžbu, túžbu milovať a byť milovaný.

Je neuveriteľné, že človek – tvor rozumný – dokáže svojmu bratovi či sestre vykonať také zverstvá, ako sú opísané v knihe tejto americkej autorky. Preto je dôležité predovšetkým nezabudnúť a nebagatelizovať skutočnosti, ktoré zreteľne svedčia o ľudskej nedokonalosti. Jednou z možností, ako získať prehľad o ľudských osudoch v štyridsiatych rokoch minulého storočia je aj táto kniha. V čitateľovi zanecháva obdiv voči ľuďom, ktorých postihol tento osud a zároveň pocit vďaky, že také niečo nemusel okúsiť na vlastnej koži.

Desivé je, že ani po skončení druhej svetovej vojny sa trápenie Litovčanov neskončilo. Tí, čo tieto skazy vôbec prežili a dostali sa do svojho rodiska tam našli len torzá budov a prázdne miesta po príbuzných, ktorí tvorili ich domov. O tomto všetkom však museli mlčať, pretože režim bol naďalej nekompromisný a pokiaľ chceli žiť v Litve museli sa prispôsobiť. Zámku z úst si mohli zložiť až v roku 1991 po páde komunistického režimu a rozpade Sovietskeho zväzu.

Foto: sirion.sk