(RECENZIA) Vyslobodenie z moslimského života

Bez dcéry neodídem (Ikar, 2014) je skutočným príbehom autorky a hrdinky Betty Mahmoodyovej. Američanku, ktorá sa vydala za Iránca, postretol zdrvujúci moslimský život. Jej manžel Moody bol lekár, ktorý študoval a žil v Amerike. Keď raz pozval svoju manželku Betty a ich dcéru Mahmed do Iránu, ich životy sa úplne zmenili. Po dvojtýždňovej dovolenke v Teherane sa rodina nevrátila späť do Ameriky. Moody svoju manželku a ich dcéru držal ako rukojemníčky v nebezpečnom Iráne, kde zúrila vojna a tvrdý život Islamu. Tu začína Betty svoj boj o slobodu. Stáva sa z nej moslimská manželka, ktorá musí rešpektovať islamské zákony a poslúchať svojho muža. Ten sa mení na agresívneho Iránca a neštíti sa urážať či fyzicky napadnúť manželku a ich dieťa. „Ja ťa nemusím pustiť nikam. Si povinná robiť všetko, čo ti poviem, a ja teraz vravím, že zostaneš tu. Zdrapil ma za plecia a sotil na posteľ. Vykrikoval čoraz bezočivejšie, pochechtával sa ako víťaz, spokojný, že vyhral dlhotrvajúcu nevyhlásenú vojnu. Zostaneš tu až do konca života. Chápeš? Nepustím ťa z Iránu. Zostaneš tu až do smrti,“ opisuje hrdinka správanie agresívneho Moodyho. V príbehu ani raz nezačína reálne uvažovať o novom živote v Teheráne, teda celé rozprávanie je založené na snahe ujsť späť do Ameriky. Betty sa môže z Iránu vyslobodiť ľahko. Stačí, ak sa rozvedie so svojim manželom. Podľa moslimských zákonov však dieťa po rozvode pripadá otcovi, no Betty sa drží hesla: „Bez dcéry neodídem“. Podarí sa jej ujsť alebo už ostane navždy zasvätená Islamu a agresívnemu manželovi?

Dej sa niekedy prelína s návratom do minulosti. Autorka vysvetľuje súvislosti tunajšej situácie v Iráne s niekdajším problémom v Amerike. Príbeh je plný zvratov, takže čitateľa rýchlo pritiahne. V knihe nie sú vulgarizmy, čo poukazuje na slušnú úroveň a kvalitu diela. Bohatosť opisov a dialógov približuje lepšie dané okolnosti a celú situáciu. Nechýba ani prienik do histórie, kde autorka vysvetľuje čo je korán, prečo si ženy obliekajú tzv. čador a ozrejmuje moslimské zvyky či zákony. Každopádne to nie je obyčajný príbeh neobyčajnej rodiny, ale veľa sa pri ňom čitateľ aj naučí.
Kniha zaujme mužov aj ženy v mladšom a strednom veku, ale neodporúčam ju deťom. Na obálke je moslimská žena a dieťa so smutným výrazom v tvári. Za nimi sú v piesku znázornené stopy, ktoré môžu evokovať cestu do novej krajiny alebo útek domov. Kniha je napísaná takým spôsobom, aby sa k nej hodilo aj pokračovanie, teda ako funguje ďalší život rodiny. Autorkina dnes už dospelá dcéra Mahtob napísala dielo „Otcovi som odpustila“, kde opisuje svoje spomienky na Irán. Ku knihe predstavili aj film, ale čitateľom odporúčam najskôr prečítať knihu.

Zuzana Rojíková