Referendum: test pre slovenskú cirkev
Blížiace sa referendum je aj v spoločnosti, aj vnútri kresťanskej komunity na Slovensku vnímané veľmi rozporuplne. Zdá sa, že okrem iného bude testom dôveryhodnosti cirkvi u nás. V zmysle jej vnútornej pravdivosti a presvedčivosti.
Základný referendový rozpor sa objavuje už dlhodobo tam, kde sa riešia aktuálne morálno-spoločenské otázky. Pripomeňme si celonárodný košický Pochod za život. Na jednej strane tie najlepšie úmysly organizátorov, ktorí si zaslúžia všetky sympatie: angažovaní, inteligentní, osobnostne zrelí ľudia; na druhej strane veľmi negatívna interpretácia ich posolstva v určitých kruhoch. Nemusíme špekulovať, či sú to gayovia, liberáli alebo čo zač – podstatné je, že za akciou cítili nenávisť. To isté sa opakovalo pri niektorých pastierskych listoch. Výborné úmysly veľmi zle interpretované. Situáciu ešte väčšmi zneprehľadňuje, že na stranu „proti“ sa stavia aj mnoho úprimných veriacich ľudí.
Áno, je pravda, že tábor „za“ a tábor „proti“ očividne vysielajú na odlišných frekvenciách a snaha o porozumenie sa zdá márna. Objavujú sa tiež legitímne úvahy o tom, koľko je vlastne tých, ktorí si čokoľvek interpretujú ako nenávistný útok na svoje životné šťastie. Stoja vôbec za reč? Skúsme odhliadnuť od týchto smerov uvažovania a pozrime sa na argumenty jednotlivých skupín.
Skupina „za“ hovorí predovšetkým o rodine: o podstate manželstva, o význame vernosti, obety a súdržnosti pre ľudskú dôstojnosť, identitu, pre osobné šťastie i pre spoločnosť. Tieto hodnoty považuje za ohrozené a hodné obrany. Zároveň sa veľmi teší spoločenskej diskusii, v ktorej samotnej vidí veľký význam (vidíte, aspoň sa o tom konečne hovorí!).
Skupina „proti č. 1“ vidí v referende nátlakový prostriedok, ohradzuje sa proti nanucovaniu určitej interpretácie morálky, proti obmedzovaniu svojho prežívania lásky a šťastia. Svoje pocity prirovnáva k strachu z inkvizície či križiackej výpravy.
Skupina „proti č. 2“ sa obáva, že referendum nie je správny prostriedok na dosiahnutie túženého cieľa, pretože nikoho preň nezíska, naopak, vykopáva ešte hlbšie zákopy a druhú stranu iba väčšmi zatvrdí. Zároveň vníma vysoké riziko kontraproduktívneho účinku, ak dopadne neúspešne, ba fiaskom. Táto skupina argumentuje aj neprofesionalitou Aliancie za rodinu (napr. pri formulácii otázok či všeobecne pri komunikácii). Referendum zároveň vníma ako zbytočne ťažký (a drahý) kaliber na púhe rozvírenie spoločenskej diskusie.
Spomenuté argumenty vychádzajú z dvoch zásadne odlišných východísk: jedny rátajú s tým, že referendum sa vypisuje z pozície sily, druhé s tým, že jeho iniciátori sú v pozícii ohrozenia. Oni sami sa očividne stotožňujú s druhou pozíciou. Ukazuje sa teda, že intenzívnym pocitom ohrozenia trpia, paradoxne, oba znepriatelené tábory. O čo sa boja?
Tábor „proti“ referendu sa obáva o verejné uznanie svojho životného štýlu. Už je na dosah, netreba to pokaziť.
Tábor „za“ referendum sa obáva povinného uznania tohto životného štýlu, ktorý je v príkrom rozpore s jeho presvedčením, konkrétne, s jeho vnímaním hriechu. Ľudia z tejto skupiny sa boja dvoch dôsledkov: perzekúcií voči svojej osobe a hodnotového rozvratu v spoločnosti ako takej. To druhé je určitým prejavom starostlivosti o blížneho: ak sa bude postupne akákoľvek voda označovať ako pitná, nakoniec označovanie stratí zmysel, ľudia budú piť zlú vodu a bude to mať svoje dôsledky.
Z toho vychádza podstatné poznanie: referendum nie je a nechce byť nástrojom dialógu ani prejavom sily, ale je aktom sebaobrany. Z tohto hľadiska ustupujú do úzadia argumenty o inkvizícii, spoločenskej diskusii či zatvrdzovaní druhej strany. Účelom a úspechom referenda nie je otváranie filozofickej diskusie o podstate manželstva a sofistikovaná argumentácia. Referendum je nástrojom boja: v tomto prípade nie útočného výpadu, ale zúfalého nastavenia štítu.
Do popredia, naopak, môže vystúpiť otázka, či je použitie tohto nástroja šťastnou stratégiou. Tá je však už zbytočná.
Referendum, akokoľvek môže byť nedokonalé, je na stole. Kritici, ktorí v zásade zdieľajú obavy aliancie z perzekúcií a hodnotového rozvratu, ale zároveň zápasia s niektorými protiargumentmi, stoja pred pomerne jednoduchou otázkou, či prekročia svoj tieň. Jazýčkom na váhach sa stanú tí, ktorých definície pojmov „prirodzené“ a „dobré“, „šťastie“ a „ľudská dôstojnosť“ sú od tých aliančných odchýlené.
Pred organizátormi referenda stojí sizyfovská robota presviedčať nepresvedčených. Na to treba čas, prijateľný jazyk, vodcovskú charizmu a dôveryhodnosť plynúcu z vnútornej pravdivosti. Referendum otestuje slovenskú cirkev z týchto predmetov.
Možno predčasne.
Publikované 9. 1. 2015 na Postoy.sk.
