Rodinné tipy a triky 18-násobnej mamy
Rosa Pich-Aguilera Roca: Ako byť šťastná s 1, 2, 3… deťmi. Bratislava : Redemptoristi, 2014, 123 s.
Keď napíše knihu o rodine matka 18 detí, odrazový mostík na skok medzi bestsellery je výborne nastavený. Slovenský prebal aktuálnej knižnej novinky Ako byť šťastná s 1, 2, 3… deťmi sľubuje obohatenie pri hľadaní vhodných výchovných metód a silné emócie, ktoré z nás vydolujú príbehy o smrti, hrách, domácich pravidlách… Čitateľ však bude pravdepodobne sklamaný.
Až kým si neuvedomí, že nedrží v rukách návod, ale príbeh. Potom prestane očakávať podrobne prepracovaný systém na skvalitnenie výchovy či vzťahu a oddýchne si pri ľahkých, pútavých anekdotách z netradičnej domácnosti, kde sa nakupuje on-line raz za mesiac 240 litrov mlieka, 100 vajec, 96 kotúčov toaletného papiera, 25 kíl zemiakov, 1 300 sušienok… A keď sa niečo minie, nedopĺňa sa, ale čaká sa na nový mesiac a novú dodávku. Okrem toaletného papiera.
Multimama Rosa Pich-Aguilera Roca je asertívna, tvrdohlavá a, ako sama hovorí, dosť nervózna Katalánka. Prejavuje sa to aj na jej štýle: svoje skúsenosti a rady formuluje pomerne persuazívnym spôsobom a to, ako veci rieši ona, očividne považuje za najlepšie. Sama na viacerých miestach konštatuje, že jej manžel zvykne vyčítať rozkazovačné maniere. „Ja mu na to poviem, že ma už takú poznal a aj napriek tomu sa do mňa zamiloval. Veď už moji bratia ma volali ‚slečna panovačná’ a odvtedy sa nič zásadné nezmenilo.“ Je preto pre ňu prirodzené čitateľov poučovať a mierne im liezť na nervy svojím „mali by sme…“.
Doña Rosa patrí medzi tých šťastlivcov, ktorí dokážu s láskou, ale otvorene povedať druhému všetko. Takže keď príde k dcére na návštevu 18-ročná kamarátka v príliš krátkych šortkách, dostane jasné poučenie, aké oblečenie sa hodí k stolu. Deti ju už poznajú a vedia, že mame sa neprotirečí. Čo povie, to sa urobí. Zavelila, že z obchodu sa ide domov, tak sa ide – aj keď štvorročná Pepa sa ešte neprestala hádzať o zem pri regále s keksíkmi. To, že dieťa sa potom stratilo a museli ho priviezť policajti, treba brať športovo. A keď po lejaku mama povie, že sa idú zbierať slimáky, lebo deti potrebujú pohyb na vzduchu, tak musia ísť aj tí, ktorí by v tom počasí radšej lebedili doma. Vedierka, čižmy – a úžasná kolektívna zábava je na svete.
Vo výchovných metódach ostrieľanej mamy 15 žijúcich detí by dnešné bio-eko mamičky asi našli viaceré trhliny. Je napríklad výraznou odporkyňou spania detí s rodičmi, lebo už pre bábätko je podľa nej nehygienické spať v jednej miestnosti s dospelými. Deti, ktoré sa v noci snažia dostať do rodičovskej postele, radí teda vytrvalo zavracať, aby si na to nezvykali. Ako sa vyjadrila na jednej zo slovenských prezentácií svojej knihy, s deťmi bola po narodení doma 3,5 mesiaca, lebo toľko je zákonná materská dovolenka v Španielsku, a po návrate do práce ich už nedojčila. Na viacerých miestach opisuje aj dôslednosť pri vynucovaní poriadku, ktorá sa súčasným rodičom môže zdať pritvrdá. Napríklad keď pubertálne dieťa v skúškovom období nemôže ísť s priateľmi na akokoľvek úžasný film, hoci sa aj zamyká v izbe a vykrikuje odtiaľ, ako ho nikto nemá rád a nikdy mu nič nedovolia. Veď jeho to prejde…
Ak teda kniha sľubuje výchovné inšpirácie, sú to takpovediac inšpirácie starých materí. V dome plnom ľudí a práce, kde niet času ani peňazí nazvyš, jednoducho poriadok musí byť. Rosa je presvedčená, že tak vyrastajú zrelí, vnútorne stabilní jedinci, vhodní do dnešného sveta.
Svoj knižný debut napísala za jeden mesiac, na prázdninách na chate. Rozčlenila ho do veľmi prehľadných a stručných kapitoliek, ktoré neskôr príjemne dotvoril trefnými karikatúrami Miguel Aranguren Echevarria. Text vďaka tomu vytvára dojem systematickosti a čitateľa ťahá titulok za titulkom: Rodinné stolovanie, Výber školy, Ako vyjsť s peniazmi do konca mesiaca?, „Ako varíte pre toľkých?“, Od života k smrti, Večery s priateľmi, A čo v spálni?… Autorkin štýl pripomína zápisky v duchu „ako to funguje u nás doma“. Tvoria ich drobné anekdotky z rodinného života striedané úvahami o tom, ako by veci mali byť a ako fungujú najlepšie. Editorom sa miestami nepodarilo tok rozprávania celkom uhladiť, myšlienky občas skáču a občas sa opakujú. Nemožno čakať ani románovú kvalitu s dramatickým oblúkom a katarziou. Emócie sľubované na prebale si v tomto zmysle na svoje neprídu, neznamená to však, že by silná autorkina skúsenosť nemala hĺbku. Naopak, mnohé zážitky a s nimi spojené zásady sa uhniezdia v hlave a budú tam pôsobiť aspoň ako ten povestný chrobák…
