Rozhovor s Martinom Buznom

MARTIN BUZNA

Študent pochádzajúci z Trstenej, jeho kroky ho zaviedli na pôdu univerzity v Ružomberku, kde študuje žurnalistiku. Prekonal detskú mozgovú obrnu v ôsmych mesiacoch. Je veľký bojovník a všestranne nadaný človek. Za sebou má už sedem autorských výstav fotografií. Výnimočný človek, fotograf i hovorca s množstvom priateľov.

V úvode sme spomínali, že sa venuješ foteniu, prezraď ako dlho fotografuješ a ako si sa k tomu dostal?

Ja už fotím 7 rokov, za tú dobu som fotil mnoho akcií, či portrétov. Hlavným motorom bol môj brat Vladimír. Ten ma nahnal do toho, aby som fotil, vyjadroval svoje pocity, myšlienky a nálady, teda ich prezentoval na papieri.

Spomínaš si na svoju prvú fotografiu, pri ktorej si si povedal, že tomuto sa chceš venovať aj naďalej?

Prvá ktorá mi napadla, bola zachytenie takého vtáčika, ktorý pristál na nohe jednému Angličanovi, bolo to na Aque pred niekoľkými rokmi v roku 2006, ak sa nemýlim bola aj použitá ako titulná strana univerzitného časopisu Zumag.

Mohol by si priblížiť akciu Aqua našim čitateľom?

Auqa je stretnutie vodných skautov na Oravskej priehrade pri Námestove, ten Angličan tam bol účastníkom, a ja som to tam celé fotil.

Nie je tajomstvo, že si fotil napríklad už aj nejaké prezentačné fotky nášho pána rektora Tadeusa Zasepa. Ako sa ti s ním pracovalo?

Pán rektor  je charizmatický človek. Z fotenia s ním  som odchádzal očarený, nadšený a plný energie. Na to akú funkciu,  pozíciu zastáva je veľmi priateľský, príjemný, usmievavý. Páči sa mi ako sa vždy pristaví pri študentoch

informuje sa  ako sa cítia, aké majú problémy, nie je to len pán rektor, ktorý sa nezaujíma o život na univerzite, je to „otec- rektor“.

Keď hovoríš o ľuďoch, ktorých fotíš, často spomínaš hračky, materiál a produkt. Ako to myslíš?

Keď fotím sa cítim ako malé dieťa, ktoré dostane hračku a kým sa nevyhrá s tou hračkou nepustí ju. No v mojom prípade to znamená, že neprestanem „cvakať“ spúšťou. Takže moji známi vedia, že môžu stáť pred objektívom aj hodinu, dve. Kým nevyjdú tie najlepšie fotky, ktoré môžem s nimi vytvoriť.

V roku 2006 si sa stal víťazom Abilympiády v disciplíne reportážna fotografia. Môžeš nám túto špeciálnu olympiádu ozrejmiť?

Abilympiáda je súťažná prehliadka schopností a zručností zdravotne postihnutých ľudí. Cieľom je ukázať zdravému obyvateľstvu, že aj hendikepovaný človek môže byť rovnocenným partnerom pri vykonávaní  činnosti, nie je poľutovaniahodný.

Víťazstvo v slovenskom kole ti umožnilo účasť na celosvetovom kole Abilympiády v Japonsku a tu sa ti podarilo umiestniť sa na 4. mieste. Bolo to v roku 2007 vtedy si mal 18 rokov a prezentoval si Slovensko v celosvetovej súťaži.

Áno, bolo to v meste Sizuoka asi 40 km od hory Fudži. Úspech pre mňa znamenalo aj to slovenské kolo, dokázal som si tým, že nie som zbytočný na tomto svete. Výhra v Japonsku pre mňa znamenala a ešte aj znamená  neuveriteľnú hrdosť, že som mohol reprezentovať Slovensko. Niektoré chvíle neboli také ružové, niekedy som mal pocit, že sa mi nechce fotiť, nevidel som v tom zmysel. Vtedy som sa musel povzbudzovať. Spomenul som si na našu republiku, na naše farby. Keď sa umiestnim a prídem naspäť domov, budem jeden z tých, ktorý niečo urobili pre túto krajinu. To ma motivovalo, aby som robil všetko čo najlepšie. o