Rozhovor s rádioorientačným bežcom z Martina

Rádioorientačný beh je druh športu, ktorý našej spoločnosti nie je príliš známy. Aj keď je zakrytý pod rúško tajností, má množstvo priaznivcov. Pre nich je tento druh športu jedinečný a  nenahraditeľný. O tom, čo vlastne rádioorienatčný beh je a aké je jeho postavenie na Slovenku a v Martine, sme sa rozprávali s úspešným rádioorientačným bežcom a maturantom Martinom Zacharovským z Martina.

Rádioorientačný beh, skrátene ROB, je šport v ktorom máte za pomoci prijímača objaviť vysielače, ktoré sú ukryté v lese a dokázať to v čo najkratšom čase. Vysielačov je dokopy päť a pri každom z nich je oranžovo-biely lampión, na ktorom je krabička pre čip. Každý pretekár ho má na prste a tak si zaznamenáva čas. Každý vysielač vysiela presne jednu minútu, čiže za 5 minút počujete všetkých 5 kontrol. Zvuk, ktorý prijímač prijíma sú vlastne kódy morzeovky a podľa toho, koľko krátkych pípnutí (bodiek) nasleduje po dlhých pípnutiach (čiarkach) pretekár vie, ktorá kontrola práve vysiela. Na štarte každý pretekár dostane mapu, v ktorej má zakreslený štart a cieľ. Štartuje sa v päťminútových intervaloch. Poradie kontrol si každý určí sám podľa vysielania. Vyhrá pretekár, ktorý si zvolí ideálne poradie kontrol. Väčšinou to znamená, že jeho trasa je najkratšia. No nemusí to byť vždy tak. Niekedy je trať taká, že hoci nabeháme viac kilometrov, no beháme po cestách, po ktorých je postup oveľa rýchlejší ako cez hustý les. Kvôli tomuto je veľmi dôležité vedieť sa orientovať v mape a plánovať si ďalší postup. Na výsledkovej listine je prvoradý počet kontrol. Ak vám v cieli chýba jedna kontrola, ale máte perfektný čas, budete zaradený za všetkých pretekárov, ktorí majú všetky kontroly. Na preteku je určený časový limit, ktorý musí pretekár dodržať . To znamená, že ak má pretekár všetky kontroly no je po limite, je zaradený za všetkých pretekárov v limite bez ohľadu na to, koľko kontrol našli. Víťaz má zvyčajne lepší čas ako je polovica limitu.

K rádioorientačnému behu som sa dostal v jedenástich rokoch, vďaka mojej profesorke telesnej výchovy pani Šimečkovú. Práve ona sa aj s manželom ,mojim trénerom Jozefom Šimečkom, tomuto športu venuje už dlhé roky.

Začiatky boli veľmi zaujímavé. S týmto športom som začal s niekoľkými mojimi spolužiakmi. Tento šport nás zaujal a tak sme navštívili tréning rádioorientačných bežcov. Spočiatku sme mávali strach z toho, že sa v lese stratíme, alebo natrafíme na nejakú lesnú zver. No s postupom času, sme sa tam vracali s čoraz väčšou chuťou a odhodlaním. Tak sa ROB-ka stala nielen našim obľúbeným športom, ale hlavne záľubou a príjemným prežitím voľného času.

Pri tomto športe je tréning nevyhnutný. Samozrejme pokiaľ ho nerobíme len rekreačne. Trénujú sa tri dôležité veci: práca s mapou, práca s prijímačom a v neposlednom rade fyzická kondícia. Trénujem dvakrát týždenne s naším klubom, pričom na jednom tréningu pracujeme s mapou a na druhom robíme dohľadávky vysielačov na krátke vzdialenosti. To je potom v samotnom preteku veľmi osožné.

Za tieto dve časti zodpovedá klub, no za vlastný kondičný tréning si zodpovedá každý sám. Ja si zvyčajne chodievam v priebehu týždňa dva krát zabehať pomimo tréningu. Beh trvá približne 40 minút a nabehám približne 6-7 km.

Bohužiaľ tento šport nepatrí medzi najrozšírenejšie. Na Slovensku máme len pár klubov v niektorých slovenských mestách. Veľké kluby sú v Bratislave, Žiline , Kysuckom Novom Meste, Zvolene, Poprade a v Martine.

Behám za náš martinský klub ROB-Medik MT, ktorý vedie môj tréner pán Šimeček.

V prípade, že som úspešný na slovenských pretekoch, nominujem sa do slovenskej reprezentácie. Tá sa pravidelne zúčastňuje na majstrovstvách Európy, alebo sveta. Tak tomu bolo aj tento rok.

Tento šport sa dá vnímať dvojako. Buď rekreačne, čo znamená, že sa v lese cítime dobre a radi sa do neho ideme prejsť, alebo prebehnúť. V tomto prípade záujemcovi stačí jeho voľný čas a chuť ísť sa niekam prejsť, spraviť niečo pre svoje zdravie. Dá sa vnímať aj profesionálne, kde by záujemcovi určite nesmelo chýbať odhodlanie trénovať a dosahovať výsledky. No ani toto nie je celé len o tréningu. Aj pri profesionálnom športe platí, že z neho máme radosť a robíme ho pretože nás baví.

Spomínam si na ne veľmi dobre. Pamätám si, aký som bol šťastný, keď som našiel všetky kontroly. Ani ma len nezaujímalo aký mám čas. Bol som rád, že som sa nestratil a bol schopný nájsť všetko, čo som mal. To bolo vtedy mojím víťazstvom.

Pravidelne sme chodievali a stále aj chodíme na preteky do Česka. Kvalita pretekov je tu veľmi dobrá, konkurencia je väčšia, čiže sa môžem porovnávať s väčším množstvom pretekárov a nemáme tu žiadne problémy s komunikáciou. Za tie roky čo behám, mám odtiaľ veľmi veľa kamarátov.

Každý rok som sa zúčastnil majstrovstiev Európy, ktoré boli vždy v inom štáte. Ako žiak, som bol na majstrovstvách v Česku, Poľsku a Nemecku. Kategóriu žiakov, to znamená deti do 15 rokov, som zakončil druhým miestom na majstrovstvách Európy v Moldavsku, čo bol do septembra tohto roku môj najväčší úspech. Ako junior, to znamená dorast vo veku 16-19 rokov, som sa zúčastnil majstrovstiev Európy v Bulharsku a tohtoročných majstrovstiev sveta v Chorvátsku.

Na tohtoročných majstrovstvách sveta v Chorvátsku sa mi podarilo v jednotlivcoch vybojovať striebornú medailu. Je to najväčší úspech už len preto, že sa na týchto majstrovstvách zúčastnil celý svet, vrátane krajín ako USA, Kanada, Austrália, Kórea a Čína. Ale aj preto, že je to vlastne prvá medaila, ktorú získal junior pre Slovensko, v kategórií jednotlivcov doposiaľ. Chorvátsky terén bol veľmi náročný. Celý deň od rána intenzívne pršalo a všade boli nánosy šmykľavého blata, v lese bolo veľa jám, ktoré vznikli už dávno tým, že ich vymyla voda alebo sa na tom mieste prepadla nejaká jaskyňa. Najhoršie bolo to, že v týchto jamách boli kamene, ktoré veľmi spomaľovali beh, čiže bola práca s mapou skutočne nevyhnutná. Ja som mal to šťastie, že som rýchlo zvládal mapovanie terénu a hľadanie ciest pomedzi jamy, ktoré mi nakoniec v kombinácií s rýchlym neúnavným behom priniesli vytúženú medailu. Keď som na cieli zistil, že som druhý, objal som každého z našej reprezentácie koho som stretol. Bol to neopísateľný pocit. Moju neskutočnú radosť ešte viac zvýšilo, keď som sa dozvedel, že aj v tímoch nám to po sčítaní časov vyšlo na bronzovú medailu, čo znamenalo o dôvod na oslavu viac.

Myslím si, že je to česť mať takého úspešného reprezentanta svojej krajiny, regiónu a mesta.

Mojím cieľom je, aby som v budúcnosti dokázal stíhať šport popri škole. Myslím, že by bola veľká škoda ,keby som s touto najväčšou záľubou prestal. No a kam by som sa chcel prebojovať? Je už len jedna medaila cennejšia ako tá, čo mi visí v poličke s trofejami.

Síce je to ešte veľmi ďaleká budúcnosť ,dúfam však, že sa mi to niekedy v živote podarí. Chcem sa aj ja pričiniť k tomu, aby tento nádherný šport u nás na Slovensku nezanikol. Bola by to veľká škoda.

Každý pretekár považuje za najťažšie niečo iné. Niekomu robia problém dohľadávky na krátke vzdialenosti, inému beh do kopca. Ako vravím je to rôznorodé. Mne asi najväčší problém robí udržať sa počas rýchleho behu mimo cesty v mape, lebo v lese je záchytných bodov menej. Ale poctivým tréningom sa dajú dohnať akékoľvek nedostatky, čiže z najťažšieho sa môže za nejaký ten čas stať bežná a jednoduchá záležitosť. Bez tréningu niet majstra a ani vicemajstra.

Rádioorientačný beh má svoju vlastnú stránku (www.rob.sk) , kde môžete nájsť kompletné pravidlá, kontakty na vedúcich jednotlivých klubov ale aj on-line diskusiu. Tam vám odpovedia na akékoľvek otázky.

Nám už nezostáva nič iné, len zaželať Martinovi veľa radosti a úspechov s týmto športom. Možno aj vďaka takým ľuďom ako je Martin, sa stane tento šport pútavejším aj pre iných ľudí.

Fotografia: archív M.Zacharovský