Športový komentátor Ján Žgravčák: Svojou prácou žijem 365 dní v roku, od rána do večera

Športový moderátor a komentátor Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS) Ján Žgravčák nedá dopustiť na motoršport. Sympatický rodák z Revúcej vyštudoval vo svojom rodnom meste Gymnázium Martina Kukučína. Po ňom jeho kroky smerovali na východ, kde v Prešove vyštudoval na vysokej škole Prešovskej univerzity odbor Filozofickej fakulty – masmediálne štúdiá. So známou tvárou verejnoprávnej televízie sme sa pozhovárali nielen o láske k motorizmu, ale aj o začiatkoch jeho žurnalistickej činnosti, príprave na živé vysielanie alebo cestovaní.

Vedeli ste už počas štúdia na vysokej škole, že sa chcete vydať na dráhu športového komentátora?

V roku 1996 som nastúpil na matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Na internáte Ľudovíta Štúra, kde som istý čas býval bolo internátne rozhlasové štúdio MD1, do ktorého som sa cez konkurz dostal. Vďaka tomu som si vybral prácu športového redaktora. Práve v tom čase v „Íerešku“ skončil Marcel Merčiak. Po ňom sa tam športu nikto iný nevenoval. Ľudia v mojom okolí mi hovorili, že mám k nemu blízko a v dobrom slova zmysle ma do toho tlačili. Takže som po Marcelovi pokračoval v športovej relácii, ale vlastným spôsobom, po vlastnej linke a odvtedy sa venujem športovému redaktorstvu.

Váš kolega Marcel Merčiak, ktorý je zároveň vašim nadriadeným, pretože šéfuje športu v rámci Sekcie spravodajstva, športu a publicistiky RTVS, túžil po komentátorskom mikrofóne už od detstva. Snívali ste v mladosti aj vy o povolaní športového komentátora?

Na rozdiel od Marcela som naisto nevedel, či sa v skutočnosti komentátorom stanem. On mal ten sen, ja naopak nie. Vedel som, že je to veľmi náročné a asi na to nebudem mať. Napriek tomu som to obdivoval, pretože som mal na základnej škole kamaráta, s ktorým sme hrávali futbal. On bol pre mňa prvým veľkým šporťákom, pretože si robil výstrižky z časopisov a novín, ktoré si lepil do zošita. Sledoval a zapisoval si výsledky. Druhá vec, na ktorú si spomínam je môj starý otec. Ten si viedol knižku so zápiskami z majstrovstiev sveta a majstrovstiev Európy vo futbale, a z hokejových šampionátoch. Do knihy si písal zostavy Československa a všetky kompletné výsledky. Doslova si viedol vlastnú štatistiku. A do tretice – na základnej škole prišiel na besedu Gabo Zelenay. On nám rozprával o svojej práci rozhlasového športového komentátora a ja som to s otvorenými ústami počúval. Bola to pre mňa úžasná vec, niečo také počuť, avšak ani vtedy som si ešte nepovedal, že by som mohol byť športový redaktor. Až neskôr na strednej škole mi hovorili, že dobre rozprávam a mám pekný hlas, volali ma moderovať akcie. Na základe toho som si začal veriť. Aj vďaka pôsobeniu v internátnom rádiu som začal na sebe pracovať a povedal som si, že to musím skúsiť. V roku 1998 som sa potom doslova dotelefonoval do Rádia Slovensko (v tom období Slovensko 1). Našiel som si číslo na vtedajšieho šéfredaktora Karola Farkašovského. Volal som mu z telefónneho automatu z internátu dovtedy, kým sme sa rozlúčili nie dopočutia – ale dovidenia, čiže sme mali dohodnutú schôdzku. Keď som na ňu prišiel, už tam čakal Martin Šeďo, ako zástupca šéfredaktora Stana Dutku. Povedali mi, že to so mnou skúsia na pozícii športového redaktora .

Spomínate si na prvé naberanie skúsenosti v internátnom rádiu?

Všetko som to hltal, lebo nikdy predtým som niečo také nezažil, keďže som pochádzal z malého mesta. V Revúcej takéto veci nefungovali. Dnes majú mladí ľudia oveľa väčšie možnosti. Už na stredných školách a gymnáziách často fungujú školské rádiá a televízie, čo je ohromnou výhodou. Človek si vďaka tomu, že si to vyskúša vie určiť, čo by chcel ďalej robiť. Takú prvú redaktorskú prácu som si teda vyskúšal tam. Musel som si sám niečo vymyslieť, napísať, pripraviť dramaturgiu, vyberať hudbu. Jednoducho pracovať od začiatku až po konečný samotný produkt, ktorým bola hodinová rozhlasová relácia. Bola to veľká skúsenosť a ľudia, čo tam predo mnou robili z MD1, v najväčšom internátnom rádiu, sú také osobnosti, ku ktorým sa vždy hrdo hlásime. Vždy nám spomínali, že tam pracovali mená ako Marcel Merčiak, Ľuboš Černák, Julo Viršík, Matej Landl, Anna Sámelová a mnoho ďalších známych ľudí, ktorí to ďaleko dotiahli. Preto motivácia pracovať na sebe a zdokonaľovať sa bola ohromná.

Ako ste sa dostali do verejnoprávnej televízie?

Vtedy som prvý rok študoval v Prešove masmediálne štúdiá. V apríli som sa bol pozrieť na Rally Prešov, keďže mojou záľubou je motorizmus. Stretol som štáb STV – redaktora Tibora Havlíka a kameramana Rasťa Kuchtu, ktorý dodnes v RTVS pracuje. Porozprával som im o mojich skúsenostiach z IRŠ MD1, že študujem masmédiá a spýtal som sa, či pre mňa nemajú voľné miesto. Prezradili mi, že pred mesiacom od nich odišiel do TV Globalu (terajšia TV Joj) Laco Antoži a možno sa nejaká pozícia nájde. O dva týždne som už sedel u šéfa Mareka Mryglota v kancelárii a dohodli sme sa. Odvtedy ,,kopem“ za STV (RTVS).

Obľubujete športovou oblasť motorizmus. Prečo padlo rozhodnutie na takéto odvetvie?

Aktívne som od detstva hrával futbal. Som ale z Revúcej a ak si to človek rozmení na drobné, tak sa tam konala automobilová súťaž Rally Revúca, respektíve Rally Gemer. Okolo roku 2000, ale i roky predtým, bolo na Slovensku zhruba desať súťaží, z toho osem sa konalo do 100 kilometrov od Revúcej. Ja som ich navštevoval. Mal som k tomu blízko, fascinovalo ma to. Svoju premiérovú cvičnú jazdu v živote som robil na jednej z najťažších rýchlostných skúšok na Slovensku Železník, ktorá sa nazýva aj Peklo. Na Gemeri má vybudovaný vzťah k motoršportu takmer každý chlapec, pretože autá za nami jednoducho chodili všade, kam sme sa pohli.

A čo futbal? Zavesili ste kopačky na klinec?

Do 19-tich som ho hrával ako registrovaný hráč v Baníku Lubeník. Potom som odišiel do školy, ale kopačky som mal zo sebou na každom kroku. Nikdy však už neprišlo k tomu, aby som hral aktívne. Preto si futbal vychutnávam už len rekreačne.

Marcel Merčiak sa netají tým, že jeho komentátorský vzor bol Karol Polák. Mali ste aj vy nejaký idol z radov športových moderátorov, komentátorov alebo redaktorov?

Na základe tej besedy ma zaujal Gabo Zelenay, ktorého som dovtedy z rozhlasového vysielania  podľa mena neregistroval. Keď som ho však videl naživo, uchvátil ma jeho spôsobom uvažovania, pohotovosťou a rozprávaním. Dodnes si zážitok, ktorý som z toho stretnutia mal pamätám, a to som mal asi 7 rokov. Je to niečo úžasné, keď si na to človek tak intenzívne aj po 30 rokoch spomenie. To svedčí o tom, že to bol pre mňa silný moment a on urobil dojem. Keď som začal robiť v rozhlase, bol pre mňa pánom komentátorom Stano Dutka. Taktiež Jozef Jarkovský, ktorý ma na škole v Prešove vyučoval športovú žurnalistiku. Keď som sa začal venovať športu, tak som už vnímal tých ľudí z profesionálneho hľadiska. Vedel som si už vybaviť ich hlasy, mená a tváre. Karol Polák bol však absolútna hviezda. To meno sme poznali všetci.

Komentujete najradšej Váš milovaný motorizmus alebo vás to ťahá skôr k moderátorskej činnosti vo futbale?

Komentovanie a moderovanie je rozdiel. Komentovať priamy prenos je iné ako moderovať v štúdiu. Motoristické podujatia sú pre mňa samozrejme top. Venujem sa im a chcem ich komentovať, preto ich mám najradšej. Motorizmu sa naplno venujem a jazdím súťažne motokáry v rôznych pretekoch. Snažím sa jazdiť aj na Slovakia Ringu, pretože ak chce byť komentátor dobrý, musí sa vyznať vo svojom milovanom športe, a musí ísť až do jeho hĺbky. Ostatné iné práce beriem ako veľkú výzvu. Nikdy som nepovedal na robotu, ktorú mi nadriadený zadelil nie. Napríklad som prijal výzvu, keď mi dali moderovať olympijské štúdio alebo to z majstrovstiev sveta vo futbale. Odmietnutie proste neprichádza do úvahy. Žiadnej práce sa netreba báť. Je pravdou, že človek nemusí mať na to, aby to zvládol a môže sa popáliť alebo to prehnať so sebavedomím. Vždy to však treba skúsiť a ak to nepôjde, radšej až potom sa žiada cúvnuť.

V čom spočíva komentátorská a moderátorská príprava pred živým vysielaním?

V prvom rade musí byť psychologická. Človek sa musí psychicky na to, čo bude nasledovať pripraviť. Ja som vždy veľmi rád, keď sa môžem zoznámiť s okolím pred tým, ako idem do nového prostredia. Chvíľku si posedím, poobzerám a poprechádzam sa tam. Jednoducho potrebujem nasať tu atmosféru. Druhou vecou je internet, ktorý je plný rôznych štatistík a zaujímavých informácii. Ráno vstanem a prvé, čo si prečítam sú výsledky z NHL, otvorím si britský Autosport alebo si prečítam niečo, čo sa v noci vo svete športu udialo. Zaujíma ma to a je to pre mňa úplne normálne a prirodzené. Niekedy stačí prebehnúť len titulky. Informačný základ musí byť. Dôležitá je aj zvedavosť. Všetko má svoj zmysel a všetko sa dá využiť. Nedá sa len tak povedať, že idem komentovať priamy prenos Formuly 1 a začnem sa pripravovať až tesne pred ním. Keď totiž človek robí svoju prácu zodpovedne a dôkladne, žije tým 365 dní v roku od rána do večera.

Trénujete si hlas nejakými špeciálnymi cvičeniami?

V internátnom rozhlasovom štúdiu MD1 sme mali na stene vylepené veľké hárky, na ktorých svietili červenými písmenami rozličné hlasové cvičenia. Pred každým vysielaním sme sa povinne rozcvičovali. Kto to neabsolvoval, hneď sa to dalo poznať. Dodnes tieto hlasové cvičenia robím. Netreba to podceňovať. Je to veľmi podstatné jednak z toho, že človek získa sebavedomie, potom výslovnosť nie je vlažná, ale je dôsledná. Aj na vysokej škole sme podobné veci preberali, avšak ja som ich už mal dávno za sebou a vedel som o nich, takže to pre mňa nebolo nič nové. Myslím, že každý profesionál to robí, aj keď nie každý to asi prizná. Bežný divák a poslucháč to neregistruje, ale ak by ste prišli k nám do RTVS, tak máte možnosť vidieť, že pred vysielaním sa človek rozdýcha, cvičí jazykolamy. Postupom času každý moderátor vie, čo mu robí problém, a práve tie veci sa potom snaží vycibriť, aby sa mu vo vysielaní neprihodili.

Myslíte si, že televízie ponúkajú slovenským divákom prostredníctvom obrazovky dostatok športu?

Dnes už áno, keďže máme na Slovensku viac športových televízii. Čo sa týka RTVS myslím, že by mohlo byť toho športu o niečo viac. Všetko ale závisí od peňazí, pretože šport je najatraktívnejší program, ale zároveň, bez debaty, i najdrahší. Je najnáročnejší aj na prípravu. Ja verím, že aj napriek neúspešnému športovému programu STV3, ktorý nemal dlhú životnosť sa ešte vo verejnoprávnej televízii dožijeme podobného športového kanálu, ktorý bude predstavovať výzvu. Mnohé televízie vo svete stavajú na športe svoj biznis plán. Je to drahé, ale dá sa na tom fantasticky zarobiť. Každý, kto to pochopil dokáže viesť televíziu úspešným spôsobom. Dúfam, že v tomto trende bude pokračovať aj vedenie RTVS.

Vnímate konkurenciu v podobe súkromných športových televízii Digi Sport a Slovak Sport?

Istým spôsobom, každý športový kanál sa dá považovať za konkurenciu. V prvých rokoch, keď začali tieto televíziu vznikať, bežný divák medzi nami nerozlišoval. Často nám chodili do STV maily, že prečo sme vysielali toto a prečo sme neodvysielali niečo iné, pritom to vysielal úplne iný subjekt. Ľudia to tak ale nevnímali. Považovali to za programy slovenskej televízie a bolo im úplne jedno, že tam svietilo logo Digi Sportu alebo Slovak Sportu. Už teraz to začínajú ľudia postupne chápať, ale stále je pre diváka zložitý problém na pochopenie nákup televíznych práv. Mali by sme asi viac vysvetľovať, čo znamená nakupovať televízne práva a uchádzať sa o nejaké majstrovstvá sveta, prečo toľko stoja a podobne. Veď už je predsa 25 rokov doba duálneho vysielania, ale nikto sa tomu vysvetľovaniu smerom k ľudom nevenoval.

Na školách, kde sa študuje žurnalistika a masmediálna komunikácia je dostatok mladých ľudí, ktorí by sa chceli v budúcnosti venovať športovej televíznej žurnalistike, buď ako komentátori, moderátori alebo redaktori. Myslíte, že televízie dávajú mladým príležitosť zaradiť sa do ich štruktúr alebo skôr vsádzajú na tú osvedčenú skúsenosť?

Takto. Ak niekto zo športových redaktorov povie, že nechce a nemá tú ambíciu komentovať, tak pre mňa osobne nie je človekom na správnom mieste. Každý, kto chce robiť televízny šport a komentovaniu zatvorí dvere, poľavil zo svojich nárokov, pretože televízne komentovanie je absolútne top. Dostať sa tam musí byť pre každého športového redaktora snom. Človek si musí dávať vysoké ciele. Možno z nich dosiahne len polovicu, nedostane šancu, možno zistí, že nemá pohotovosť, ale na začiatku by mal každý chcieť byť športovým komentátorom. Šanca sa dáva, ale treba sa jej aj naplno chopiť. Niekedy to býva dlhší proces, inokedy kratší. Treba byť neodbytný, ako som to na začiatku urobil aj ja, keď som sa dotelefonoval do rádia. Musíte ukázať, že viete a chcete robiť.

Nájde sa v motoristických radoch nejaký človek, ktorého obdivujete?

Mám rád britský prístup k motoršportu. Páči sa mi, ako oni pristupujú k motoršportu, ako ním žijú, navštevujú ho. Neobľubujem taliansky a nemecký. Svojho času som držal palce pilotovi F1 Damonovi Hillovi, ktorý zvádzal neuveriteľné súboje s Michaelom Schumacherom. Ako malý chlapec, keď som sledoval nekompromisné boje medzi Alainom Prostom, Ayrtonom Sennom a Nigelom Mansellom, tak som fandil poslednému menovanému. Vo vchode paneláku v Revúcej som mal dobrého kamaráta a on bol obrovským fanúšikom Ayrtona Sennu, čiže už len preto, že jeho miláčik bol Senna, ja som musel byť proti a stáť za Mansellom. Keď v Nemecku alebo Taliansku sedíte na pretekoch vidíte, že tí ľudia sú tam podobne, ako na futbale, živelní. Vstanú a tlieskajú. Taliani sú doslova zbláznení fanatici. Tí počas 78 kôl 78-krát vstanú a kričia na Ferrari. V Británii som ale zažil úplne inú vec. Sedel som na tribúne medzi bežnými ľuďmi a jazdcovi na 35. mieste sa podaril pekný prejazd. Priaznivci na tribúne uznanlivo pokývali hlavami a zatlieskali. Pritom o tom pretekárovi nemuseli nič vedieť, nič počuť. Rozumeli však motoršportu a pochválili jeho umenie. Takéto niečo som už viac nikde na svete nepostrehol. Chcem, aby sme si na Slovensku na Slovakia Ringu ľudí postupne k tomuto cíteniu vychovali, aby športu rozumeli, a aby si to na tribúnach dostatočne užili.

Vďaka kometátorskému povolaniu ste mali možnosť veľa cestovať. Ktoré krajiny ste navštívili?

Smerom na Východ som bol najďalej v Japonsku. V roku 2007 sme boli na 24-hodinovke Tokači na ostrove Hokkaidó. Smerom na Západ som zažil Zimné olympijské hry v Kanade – Vancouver 2010. Teraz sa chystám na Dakar, takže v januári pravdepodobne budem v Argentíne a Čile. Juhoamerický kontinent ešte nemám vo svojej zbierke, preto sa teším na nové skúsenosti. Legendárne okruhy, ktoré som na vlastnej koži okúsil v roku 2009 počas Formuly 1 okrem Maďarska – okruh Hungaroring boli aj Spa-Francorchamps v Belgicku, Silverstone vo Veľkej Británii a taliansku Monzu, kde som bol odvtedy ešte niekoľkokrát. To sú také základné okruhy, ktoré by mal milovník motoršportu vidieť. A samozrejme, 24-hodinovku v Le Mans.

Počas živého vysielania sa nejeden raz stane, že z úst vyletí nejaký ten brpt. Spomínate si na vtipnú hlášku z vášho repertoára?

Z rozprávania kolegov mi utkvel v mysli jeden. Počas ženského hokejového zápasu som údajne zaperlil: ,,V ďalšom stretnutí sa stretli Fínky a Čínky“. Ja osobne si na to nespomínam, ale keďže sa to objavilo aj na vychýrenej stránke Niňajov svet, tak to bude asi pravda. 🙂

autor: Tomáš Kotlárik

zdroj: vlastný rozhovor so športovým komentátorom Jánom Žgravčákom