Spoznávanie Afganistanu i s rodeným Afgancom na pôde Katolíckej univerzity v Ružomberku
Traja hostia s rozdielnym vekom, s rôznymi profesiami, ktorých spája najmä to, že prežili určitú časť svojho života v Afganistane, boli hosťami diskusného príspevku o tomto vojnami zmietajúcom sa ázijskom štáte.
Afganská islamská republika, oficiálny názov Afganistanu a názov pripravenej prezentácie spojenej s diskusiou, ktorá sa konala 7.10. 2013, v priestoroch Univerzitného pastoračného centra v Ružomberku (UPaC).
Assadulláh Akbari, slovenský podnikateľ, ktorý ako osemnásťročný odišiel z Afganistanu študovať do Československa, najskôr predstavil svoju rodnú krajinu. Jej polohu, históriu, hospodárstvo, politiku, náboženstvá a viaceré národnosti, ktoré v nej žijú. Informácie dopĺňal príbehmi a vlastnými zážitkami, ktoré poslucháčov niekedy rozosmiali, inokedy im len nemo otvorili ústa. Po jeho slovách sa niektorým zúčastnením zmenili predstavy na tento štát, ktorého značná časť (približne polovica) je v nadmorskej výške našich Vysokých Tatier a najvyššie vrchy dosahujú takmer dvojnásobok Álp.
Druhým na rade bol Marián Mydlo, žijúci 7 rokov v Afganistane. Rozprával o svojej práci na prelome 70. a 80. rokov, keď mal na starosť presun afganskej bavlny do ružomberských fabrík. Tieto transporty do Európy boli občas prepadávané a vodiči zastrelení. Taktiež s Assadulláhom Akbarim spomínali na vstup sovietskych vojsk do Afganistanu, ako sa dostával Taliban k moci, ale i na dnešnú situáciu a snahy USA v Afganistane.
Ako posledný z trojice vystúpil profesionálny slovenský vojak, pôsobiaci 10 mesiacov v Kábule, Michal Slačka. Rozprávaním, ale i fotkami priblížil život na vojenskej základni: fast-foody KFC, posilňovne, hokejbalové ihrisko, ale i raketové útoky, vybuchujúce autá a samovraždy vojakov v kasárňach, ktorí to psychickí nezvládli.
Na záver bola možnosť kladenia otázok, ktorú zúčastnení diskusie využili na všetkých troch hostí. Ako poznamenal Assadulláh Akbari na záver, je len jediná cesta, aby sa veci v Afganistane dali do poriadku: „Aspoň 30 rokov tam nebojovať.“