Spravodlivosť
Môj aprílový vedecko-pedagogický pobyt v Prahe sa niesol v znamení troch tém: reštitúcie, Bezák (a Vlk), arménska genocída v Turecku. Nie celkom bez súvisu.
My české cirkevné reštitúcie už možno považujeme za starú, vybavenú záležitosť, u nich však ešte stále rezonujú a robia zlú krv. Keď sa zvrtne reč na vzťah cirkvi a spoločnosti, hneď je na stole triumfalizmus a chamtivosť súčasnej cirkvi v Česku. Reštitúcie kritizujú ako krok vedľa radoví neveriaci aj veriaci. Tesne pred návratom domov som sa šéfredaktora Katolického týdeníka pýtala prečo. On to má jasné: ľudia nemajú zmysel pre spravodlivosť – kým sa nekrivdí im samým.
Pred mojím pražským pobytom rozvírilo domáce vlny znebaspadnuté stretnutie pápeža Františka a arcibiskupa Bezáka. A kardinála Vlka. Napriek jeho kľúčovej úlohe pri zosnovaní husárskeho obabrania kúrie však Česi vzrušujúcu kauzu viac-menej nezaregistrovali. Ich ľahostajnosť je prirodzená. Nezmysel pre spravodlivosť je tentoraz príčinou slovenskej ľahostajnosti. Nad kráľovnú čností niektorí naši postavili čnôstku poslušnosti. A možno ešte jednoty (v zmysle zbabelého držania huby). Veď sa nekrivdí im samým…
Cestou naspäť som v LeoExprese čítala Reflex. Aj tam písali o 100. výročí genocídy Arménov v Turecku počas Prvej svetovej vojny. Dnešní Turci krvavý počiatok svojej štátnosti neuznávajú, nechcú uznať, neuznajú a basta. Použiť slovo genocída (pápež František hovoril o „prvej genocíde 20. storočia“) je diplomatické megafopa. Vnuci vrahov nedokážu priznať, ľutovať, niesť dôsledky. A tak sa namiesto preseknutia špirály zla sami hlásia k zodpovednosti za krv 1 – 1,5 milióna obetí. Akoby sa tá hrôza nespravodlivosti vôbec nedotýkala ich samých…
Spravodlivosť znamená dať každému, čo mu patrí. Niekedy to „dať“ znamená dosť bolestivo sa „vzdať“. Prekročiť svoj tieň a risknúť tú stratu je však prehrou len pre toho, kto má tiene radšej ako pravdu.
Na ponižujúci útek pred vlastným tieňom je jeden liek. Prijať za svoje, že nespravodlivosť sa ma týka.
Toto závažné zistenie síce do výkazu z Erazmus pobytu nenapíšem, určite je však dôkazom, že zahraničné cesty otvárajú obzory a pomáhajú dozrievať. Recept na to, ako sa neuštvať kľučkovaním, ale dobrovoľne sa nechať oslobodiť pravdou, určite odporúčam.
Napísané pre Názoroviny.
