Stopom do krajiny grófa Drakulu

Od cesty do Rumunska, na ktorú som sa vydal stopom, ma každý odhováral. Túžba zažiť niečo výnimočné však bola silnejšia ako všetky obavy. Našiel som ďalšieho odvážlivca, môjho bývalého lektora angličtiny Grahama, a vyrazili sme v ústrety neopakovateľným zážitkom.

Dostať sa stopom z Ružomberka do Rumunska nám trvalo jeden a pol dňa. Namiesto najkratšej cesty sme si vybrali najzaujímavejšiu – nie cez Maďarsko, ale cez Ukrajinu. Niesli sme so sebou len to najnutnejšie. Rozhodli sme sa, že to riskneme a zoberieme si po sto eur. Stan do našej výbavy nepatril.

Prvú noc sme strávili v mokrej ukrajinskej tráve neďaleko cesty. Líhali sme si s pocitom neistoty a očakávania nevšedných zážitkov. Tie sa dostavili už na druhý deň.

Pri prechode ukrajinsko-rumunskej hranice som si do pasu vložil bankovku. Doklady nám kontrolovala mladá svetlovlasá Ukrajinka. Keď pri listovaní v pase našla peniaze, iba sa usmiala a odložila si ich k ostatným pod klávesnicu. Na rumunskej strane som urobil to isté. Tu nás však čakalo prvé prekvapenie. Rumunská colníčka mi bankovku vrátila. Bol som dosť prekvapený, pretože každý mi Rumunsko opisoval ako skorumpovanú krajinu, v ktorej sa bez podplácania nedá ani nadýchnuť. Bol to prvý náznak toho, že to asi nebude tá špinavá a chudobná krajina plná Rómov, ktorou sa nedá prejsť bez toho, aby vás neokradli. Aspoň tak mi Rumunsko opisovali ostatní – aj keď je pravda, že tam nikdy neboli, nanajvýš tak pred tridsiatimi rokmi.

Na to, aby sme zistili, že v tejto krajine neplatia klasické pravidlá autostopu nám stačilo niekoľko hodín. Rýchlo sme prišli na to, že sa dá stopovať aj cez noc a pritom je úplne jedno ako podozrivo vyzeráte. A ak si myslíte, že dvaja turisti stopnú niečo skôr ako skupina štyroch Rómov či trojčlenná agresívna skupinka hluchonemých, boli by ste prekvapení. Neviem či nám chýbalo šťastie, ale takýto stopári odišli vždy skôr ako my, aj napriek tomu, že sme na danom mieste stopovali dlhšie. Možno sme vyzerali príliš neškodne a tým pádom najpodozrivejšie.

Rumunskí Slováci

Prvým cieľom našej cesty mala byť niektorá zo slovenských dedín, ktorých je v oblasti Sedmohradska viac. Stopovanie nám išlo dobre, a tak sme našu prvú noc v Rumunsku strávili na poli v slovenskej dedine Nová Huta. Táto osada sa ukrýva v horách na východ od mesta Oradea, teda na severozápade krajiny. Doviezli sme sa tam taxíkom. Nechtiac sme ho stopli okolo polnoci. Mali sme také šťastie, že sme ani nemuseli zaplatiť a taxikár bol taký ochotný, že nás odviezol o dvanásť kilometrov ďalej, ako sme sa dohodli. Na kraji poľa sme si rozložili spacáky, zjedli instantnú polievku a uložili sa s nádejou, že ráno sa presvedčíme o pohostinnosti tamojších Slovákov.

Nečakalo nás však také privítanie, ako sme čakali. Zobudil nás prenikavý ženský krik. Starenka na nás po rumunsky hromžila a hoci sme jej nerozumeli, bolo nám jasné, že pole patrí jej a my sme pre ňu ktovieakí tuláci. Muža doviedla skôr ako sme sa stihli pobaliť a stratiť. Starší nízky pán si nás chvíľu prezeral. Najprv nás držal v napätí, no keď sa nám prihovoril po slovensky, poriadne sme si vydýchli. „Viem, že je to hanba, ale nedali by ste mi nejaké drobné na pivo? “ bola jedna z jeho prvých otázok. Hneď sme pochopili, že nás tu nikto nebude vítať s otvorenou náručou. Aj myšlienka o ubytovaní, za ktoré nebudeme musieť zaplatiť, sa nám rozplynula ako ranná hmla. Našou poslednou nádejou bola fara. Pán farár nás okamžite odbil: „Ja nie som hotel!“ Viac sme počuť nepotrebovali. Už na poludnie sme boli na ceste do ďalšej slovenskej dediny s názvom Bodonoš.

Tam to bolo ako v inom svete. Na dva dni nás prichýlili starší manželia, ktorí sa o nás staral ako o svojich vnukov. Dokonca nám pomohli kúpiť živého zajaca, o ktorom sme snívali už od začiatku cesty. Stiahnuť ho z kože a vypitvať vreckovým nožíkom nebol až taký problém. Horšie to bolo s pečením. Zajac sa piekol dlho, ale po všetkých tých konzervách a instantných polievkach nám čakanie až tak neprekážalo. Aj keď je pravda, že predné nohy prihoreli, lebo sme zaspali a zajaca nemal kto otáčať.

V Bodonoši sme strávili iba dva dni, no stačilo to na to, aby sme si oddýchli a presvedčili sa o dobrosrdečnosti a pohostinnosti rumunských Slovákov.

Niektorí šoféri pýtajú od stopárov peniaze

Druhým bodom, ktorý sme si na mape označili bola zrúcanina hradu Poenari, kde žil Vlad III., známy skôr pod menom Drakula. Aby sme sa dostali k zrúcanine, museli sme precestovať polovicu Rumunska a prekonať Transylvánske Alpy.

Počas tejto cesty sme sa nechtiac dostali do veľmi zvláštnej situácie. Podarilo sa nám stopnúť muža, ktorý pod svojou sedačkou ukrýval bejzbalovú palicu. Keď nás vyložil v meste Kluž, pýtal od nás peniaze. Niektorí šoféri v Rumunsku, ale aj na Ukrajine to berú ako samozrejmosť. „Stopujeme preto, lebo je to zadarmo a tvoje auto nie je ani taxík ani autobus. Nemusel si nás zobrať “, bez okolkov som mu vysvetlil situáciu. S hrôzou sme sledovali, čo sa chystá urobiť, pretože palica bola veľká a tvrdá. Našťastie vybral len mobil a kázal nám čakať. Rýchlo sme si zobrali veci a rozhodli sme sa, že na jeho kamarátov čakať nebudeme. Určite mali aj oni širokú paletu rôznych nástrojov. S takými veľkými batohmi, aké sme mali, sa utekať nedalo. Keďže sa chlapík rozhodol sledovať nás autom, nezostávalo nám nič iné, ako sa stratiť niekde medzi panelákmi. Bola to pre nás dobrá skúsenosť. Odvtedy sme každému šoférovi dopredu oznámili, že cestujeme výlučne zadarmo. Náš desaťdňový výlet mal byť zaujímavý a pritom lacný.

Drakula zabudol postaviť výťah

Azda najväčším prekvapením, aké nám Rumunsko ponúklo, bol prechod Transylvánskymi Alpami. Miestami sú vyššie ako 2500 metrov a vedie cez ne asfaltová cesta, ktorou denne prejdú stovky áut. Tento úsek cesty som musel absolvovať sám, pretože dvom sa nám stopovať nedarilo. Zostal som teda sám, a ako naschvál, bez vody a jedla. Usmialo sa však na mňa šťastie a k vode som sa, predsa len, dostal. Dali mi ju Poliaci, ktorí ma viezli do hôr. Nakoniec som sa aj najedol. Tašku plnú pečiva som dostal od mladého rumunského páru. Tých som stopol v horách a zaviezli ma až na druhú stranu Álp, pod Drakulov hrad Poenari. Už dopredu ma upozornili na množstvo schodov vedúcich na hrad.

Zdolať dvetisíc schodov s veľkým batohom mi trvalo asi pol hodiny a dalo mi to poriadne zabrať. Hoci samotná zrúcanina nestojí za nič, krásny výhľad a pocit, že stojím na mieste, kde žil slávny Drakula, stáli za tú námahu. Uprostred rozváľaných stien som počkal Grahama a po krátkom rozhovore sme sa rozhodli skúsiť nemožné – ešte v ten deň sa dostať do Bukurešti.

Z hradu sme zišli okolo ôsmej večer a každý len neveriacky krútil hlavou, keď sme mu povedali, že ešte túto noc sa chceme dostať do dvesto kilometrov vzdialenej Bukurešti. Netrvalo dlho a mali sme odvoz do mesta Piteşti. Tam sme zistili, prečo sa neodporúča stopovať cez noc. Pri výpadovke vedúcej do hlavného mesta sa schádzali rôzne nafetované indivíduá. Všetci do dvadsať rokov a maximálne do päťdesiat kilogramov.  Ani chvíľu sme nepochybovali, že by niektorý z nich vládal odniesť naše batohy, no aj tak sme boli pripravení na všetko. Mne dodával pocit istoty hlavne vreckový nôž. Mal som ho otvorený a napäto som ho stískal vo vrecku bundy. Keď je človek ďaleko od domova a odkázaný len sám na seba, robí čo musí. Našťastie sme tam neboli dlho.

Aj napriek pochybnostiam domácich sme už o pol noci boli v Bukurešti. Našli sme pomerne lacný hostel a na pár hodín sme mali opäť pohodlie.

Suveníry sa v Bukurešti zháňajú ťažko

Bukurešť je veľkomesto ako každé iné. Odlišuje sa len neuveriteľnou neschopnosťou predať sa a prilákať turistov. Pol dňa sme chodili po meste a nenašli sme žiadny obchod so suvenírmi, dokonca aj pohľadnice sme museli kúpiť na pošte. Hoci Bukurešť nie je Paríž ani Londýn, je to nesmierne zaujímavé mesto a určite si zaslúži väčšiu pozornosť. Veď sa tam nachádza aj budova parlamentu, ktorá je druhá najväčšia na svete a množstvo starých ulíc dýchajúcich nostalgiou. Avšak za najväčšiu atrakciu mesta doteraz považujem detské „kúpalisko“. Uprostred mesta sme našli umelý kanál, v ktorom sa kúpalo niekoľko nahých detí. Voda bola hlboká, preto používali aj záchranné kolesá – plastové fľaše priviazané povrazom okolo pása.  V Bukurešti sme sa zdržali len pol dňa, no videli sme takmer všetko, čo sa v tomto meste pokladá za významné. Už podvečer sme stopovali za mestom so značkou Konstanca. To mala byť naša posledná zastávka pred cestou domov.

Čierne more a oáza hippies

Okolo polnoci sme už boli pri mori, avšak nie v Konstanci, ale tesne pri bulharských hraniciach vo Vama Veche. Chlap, ktorý nás tam viezol mal pravdu, keď hovoril: „Radšej si pospite, kým cestujeme, lebo tam budete robiť všetko, len nie spať.“ Vama Vechce je mesto mladých. Celé leto sa na jeho plážach iba tancuje a pije. Zohnať tam drogy tiež nie je problém. Je to niečo ako novodobá oáza hippies. Avšak ani toto letovisko sa nedokáže predať a to ani napriek veľkej obľube a vysokej návštevnosti. Chýbajú tam základné služby a obchodíkov je tam tiež pomerne málo. Ale ktovie, možno práve preto je toto miesto také obľúbené.

Rumunsko sa zmenilo

Už počas dvojdňovej spiatočnej cesty na Slovensko som premýšľal nad tým či nám niekto doma uverí, keď budeme hovoriť o Rumunsku. Vyzeralo to tak, že budeme musieť zbúrať veľa mýtov. Za desať dní sme videli život rumunských  Slovákov, žasli sme nad nádherou Transylvánskych Álp, videli sme historické mestá a zámky, navštívili Bukurešť a dokonca sme sa kúpali v tridsaťstupňovom Čiernom mori. Mňa osobne toto všetko stálo päťdesiat eur. Tých desať dní nám stačilo aj na to, aby sme zistili, ako sa Rumunsku u nás krivdí, keď sa o ňom hovorí ako o zaostalej a nebezpečnej krajine. Na vlastné oči sme videli, že Rumunsko nie je oveľa horšie ako Slovensko. V obchodoch sa predáva to isté čo u nás a aj ceny sú porovnateľné. Mnohé situácie nás presvedčili aj o dobrosrdečnosti Rumunov, ktorí nám pomáhali vždy ako vedeli. Možno som aj prišiel na dôvod, prečo všetci (a nielen Slováci) tejto krajine tak krivdia. Rumunsko je pre zvyšok sveta neprebádané územie. Jeho čas ešte len príde. My hovoríme, že nám chýba iba more. Podľa toho by Rumunsku nemalo chýbať nič. Možno len väčšia snaha ukázať svoju krajšiu tvár.