Študentka z Turkménska: Viac sa mi páči štúdium na Slovensku

Anaida Novikas sa narodila v auguste 1989 v Turkménsku. Na Slovensko prišla za štúdiom hudby. Počas toho stíha aj vyučovať deti v základnej umeleckej škole.

Odkedy si na Slovensku?

Na Slovensku som od roku 2011, kedy som vlastne nastúpila na školu.

Študuješ na Slovensku cez program Erazmus?

Nie. No neviem, aký je to program. Pomohla mi jedna moja kamarátka dostať sa sem hneď po skončení strednej školy.

Študuješ hru na klavíri. Na strednej škole si sa tiež venovala tomuto umeniu?

Áno, vyštudovala som konzervatórium a chcela som ísť aj niekam ďalej. Tak som teda využila tú ponuku od tej kamarátky.

A prečo práve Slovensko? Mala si v ponuke aj iné krajiny?

Mala som viacej možností, ktoré by boli pre mňa výhodné po materiálnej stránke. Najskôr som chcela ísť do Poľska, začala som sa aj učiť poľštinu. No ale cez jeden letný semester mi kamarátka ponúkla, že je takáto možnosť ísť na Slovensko, že budem dostávať štipendium a študovať vlastne zadarmo, takže tá finančná stránka vlastne prevážila nad Poľskom. Pre moju rodinu by to bolo dosť ťažké platiť školu v zahraničí.

Bol pre teba veľký problém dostať sa do slovenčiny?

Prvé dva mesiace boli najhoršie, normálne ma z toho až hlava bolela, keď som sa to snažila pochopiť.J  No potom postupne som sa do toho dostávala a letný semester som robila skúšky už v slovenčine.

Čo tvoji rodičia? Podporujú ťa v tvojom štúdiu?

Tak moji rodičia sú obaja hudobníci. Pochádzam teda priamo z hudobníckej rodiny a všetko okolo toho mi je veľmi blízke. Aj moji kamaráti sú prevažne hudobníci, takže všetko sa to točí okolo tejto hudobnej profesie.

Ako často chodievaš domov?

Domov chodievam len raz za rok, na leto. Je to preto, pretože letenku mi financujú moji rodičia a je to pre nich drahé.

Čo tvoji kamaráti v Turkménsku? Ako to vnímajú?

Mám kamarátov stále aj tam. Samozrejme, že niektoré priateľstvá sa za tie tri roky zmenili. Ale s väčšinou sa snažíme byť v kontakte aspoň cez internet.

Z akého mesta pochádzaš?

Konkrétne z mesta Mary. Neďaleko je mestečko Bairamani, čo je historické centrum, kde sú ešte teraz pozostatky z drevenej hradby.

Keďže Turkménsko je blízko krajín ako sú Irak a Afganistan, vnímala si nejak priamo nepokoje, ktoré sa tam odohrávajú?

Nie, našťastie žiadne vojnové nepokoje ku nám nezasahujú. My sme vlastne nezávislá krajina. Oni sa do našej politiky nestarajú, ani my sa nestaráme do ich politiky.

Ako by si charakterizovala Turkménsko? Čo je pre vás typické?

Tak keď si vezmeme napr. našu vlajku, je tam veľa zelenej. Tá predstavuje takú plodnosť, pohyb dopredu. Takým paradoxom je, že naša krajina je asi z 80% púštna, aj keď je o desaťkrát väčšia od Slovenska. Takisto máme na vlajke 5 rôznych vzorov. Predstavujú vlastne 5 plemien(skupín ľudu), na ktoré bol Turkmenistan podelený. On bol totiž veľmi moderným miestom a bolo tam veľmi veľa národov, čím sme boli vlastne aj veľmi nábožensky, kultúrne a geneticky ovplyvnení. Turkméni, dá sa povedať, sú takí multinárodní. Napríklad len v mojej rodine nie je ani jeden turkménsky prvok.  Môj otec je z Litvy a mama je Arménka narodená v Turkménsku.

Aké náboženstvo u vás prevláda?

Tak už si to prešlo množstvom všelijakých náboženstiev od budhizmu cez kresťanstvo, teraz je to viac menej moslimská krajina. A práve aj toto moslimské náboženstvo tvorí väčšinu tých zvykov, sviatkov, aj oblečenie je tomu prispôsobené. Nie sú to zrovna burky, ale je to také moderné moslimstvo by som povedala.

Keďže si spomínala, že vo vašej krajine prevažuje moslimské vierovyznanie, nemala si ako rímokatolíčka so svojim vierovyznaním vo vašej krajine problém?

Zatiaľ nejaký problém nebol, teda rímokatolíkov je tam dokopy možno 200 ľudí celkovo, ale zatiaľ je všetko v poriadku.

Vidíš nejaký rozdiel medzi formou štúdia u vás v Turkménsku a tu, na Slovensku?

Tak študovala som len na strednej škole, no viac sa mi páči študovať na Slovensku. Rozdiel je taký, že nás viedli v štúdiu tak, najmä v tej hre na klavíri, že jasne, že interpret vyjadrí svoj názor, že nehráš ako stroj, no tu je to tak, a to možno len ja som k tomu tak dozrela, si vytváram takú svoju mienku ako to zahrám, čo tým chcem povedať, viac tak rozmýšľam a mám viac slobody. Takže čo sa týka vyučovania a prístupu vyučujúcich, som naozaj spokojná.

Je niečo, čo by si tu zmenila?

Tak čo sa týka vybavenia, bola som trošku sklamaná. Aj čo mi kamaráti spomínali, že sa do toho neinvestujú žiadne prostriedky, čo je veľká škoda. Ja si totiž myslím, že kultúra hocakej krajiny je jednou zo základných zložiek národa vo všeobecnosti. Napríklad tu sa koná každý rok medzinárodná súťaž a je to trošku smutné, do akých podmienok musia prísť tí študenti z iných krajín. Je tu jednoducho veľmi veľa nástrojov, pre ktoré je už len veľmi úzke využitie.

Máš aj čas na svoje koníčky?

Ani veľmi nie, ale stíham čítať. No okrem toho niečo, čo by vyžadovalo viac času, tak vôbec nie. Je ťažké robiť dve veci poriadne naraz. Teda učiť seba aj deti.

Takže už vyučuješ deti? Je to v rámci praxe?

Áno, od septembra učím na jeden základnej umeleckej škole tu na Slovensku. Nie je to v rámci praxe. Veľmi sa v tom vyžívam a baví ma to.