Študentom žurnalistiky chýba prax
Takmer všetci študenti vysokých škôl sa sťažujú na niektoré povinné premety, ktoré musia v rámci svojho odboru absolvovať. Teraz nemám na mysli tie náročné alebo nudné, ale skôr tie študentmi považované za zbytočné. Často dochádza aj k tomu, že sami študenti by si namiesto takýchto predmetov vedeli predstaviť iné, vhodnejšie a vo väčšine prípadov praktickejšie.
S rovnakým problémom sa stretajú aj študenti žurnalistiky na Katolíckej univerzite. Od prvého ročníka sa sťažujú na množstvo zbytočných predmetov, najmä tých s náboženským kontextom. V žiadnom prípade si nedovolím tvrdiť, že sú zbytočné. V pláne výučby majú svoje nenahraditeľné miesto. Vďaka predmetom ako sú dejiny cirkvi či sociálna náuka cirkvi majú študenti prehľad aj v takých oblastiach, o ktorých nemajú ich kolegovia z iných univerzít ani poňatie. V rámci týchto dvoch konkrétnych predmetov sa rozoberajú témy s historickým aj aktuálnym celospoločenským významom.
Na druhej strane ja zarážajúce, že takéto predmety sú vždy povinné a množstvo praktických predmetov je iba voliteľných. Príkladom je redaktor pred mikrofónom či kamerou, kde sa študenti učia predovšetkým technike a využitiu vedomosti v praxi. Učia sa strihať zvuk, video a vyrábať hotové spravodajské či publicistické príspevky pre rozhlas a televíziu. To, čo ponúkajú tieto predmety, nedokáže zastúpiť žiadny iný. Už len samotná prax. Tá je síce povinná, no často sa stáva, že študenti absolvujú prax bez predošlej teoretickej a technickej prípravy. A to im značne komplikuje situáciu, lebo čas, ktorý mohli počas praxe venovať iným aktivitám, musia využiť na to, čo sa už mohli naučiť v škole. Veľkou nevýhodou praxe je aj to, že nie je zaradená do rozvrhu. Má trvať minimálne tri týždne, no študent ju môže absolvovať výhrade vo voľnom čase. To mnohých odrádza od toho, aby ju naplno využili. Namiesto toho si ju nechávajú len podpísať, v tom lepšom prípade si ju skrátia na minimálnu dĺžku. Ak by sa jej vyhradil čas v rámci semestra, splnila by svoj účel oveľa lepšie. Teoretické vedomosti sa dajú osvojiť aj samoštúdiom počas skúškového obdobia. Prax sa nedá ničím nahradiť.
Zo skúseností vieme, že praktické znalosti sú oveľa viac cenené ako tie teoretické. V médiách to platí stonásobne. V určitých prípadoch je oveľa jednoduchšie presadiť sa v médiách len vďaka predošlej praxi aj bez širších teoretických vedomostí. Naopak to však nefunguje. Každého absolventa žurnalistiky sa pri uchádzaní o prácu v médiách pýtajú v prvom rade na skúsenosti a až potom na študijné výsledky. Tomu by sa mala prispôsobiť aj výučba. Všetky praktické predmety by mali byť povinné. Nič by sa nestalo, keby to bolo aj na úkor niektorých humanitných predmetov. Študentovi žurnalistiky určite postačuje jeden semester filozofie alebo jeden predmet s náboženským kontextom v priebehu ročníka. Ani najdôkladnejšie štúdium teórie médií nebude pre budúceho novinára prínosnejšie ako spomínaná niekoľkotýždňová prax v reálnom médiu. Počas praxe sa aj teoretické vedomosti dajú prehlbovať oveľa ľahšie a zrozumiteľnejšie. Najmä vo vyšších ročníkoch, keď už majú poslucháči značný teoretický podklad, by mal byť praktickým cvičeniam vyhradený oveľa vyšší počet hodín.
Novinári pracujú so spoločnosťou a technológiami. Obidva tieto prvky sa vyvíjajú obrovskou rýchlosťou. Preto aj príprava budúcich mediálnych pracovníkov by tomu mala byť prispôsobená. Musí klásť väčší dôraz na prax a menší na dávno prekonané teórie, o ktorých sa ešte stále učí v rámci teórie médií. Učiť sa o tom, ako fungovala redakcia novín pred dvadsiatimi rokmi tiež nemá žiadny význam. Hlavne vtedy nie, ak študent nevie ako fungujú redakcie v súčasnosti. Nadarmo je univerzita vybavená najmodernejším televíznym a rozhlasovým štúdiom, keď s týmito technológiami vie pracovať menej ako polovica absolventov.
Výučbu netreba vôbec nejako radikálne meniť. Nastavená je širokospektrálne. Chcelo by to však prehodnotiť priority a dôraz kladený na jednotlivé predmety.