Tajomstvá školských lavíc
Zmeny režimov počas štúdia, fyzické tresty, obľúbené i neobľúbené predmety, učiteľov, začiatky kariéry, zaujímavosti, ale aj paradoxy v živote spisovateľov približuje výstava Spisovatelia v školských laviciach.
Spisovatelia rôznych generácií, každý z nich má iný životný príbeh, no jedno majú spoločné, a to absolvovanie povinnej školskej dochádzky. Výstava sa zameriava na známe mená slovenského literárneho sveta ako napríklad Daniel Hevier, Michal Hvorecký, Ladislav Ballek, Etela Farkašová, Oľga Feldeková a mnohí ďalší. V súčasnosti je dostupná na prvom poschodí Univerzitnej knižnice Katolíckej univerzity.
Niektorí z nich zažili počas štúdia viaceré režimy. Tomáš Janovic zažil hneď tri. Do školy začal chodiť cez Slovenské národné povstanie (SNP) v čase Slovenskej republiky. Po ukončení druhej svetovej vojny okúsil krátke obdobie demokracie, ktoré následne vystriedal zidealizovaný komunistický režim. Michal Hvorecký zase čelil opačnému problému. Z ideologickej školy sa po nežnej revolúcii stala slobodná, čo spôsobilo zmätok v celej škole. Chaos nebol len na jednotlivých školách, ale v celom porevolučnom školstve.
Fyzické tresty patrili v minulosti do dennej rutiny žiakov. Oľga Feldeková si veľmi dobre spomína na trstenicu. Podľa nej ju mal v tej dobe každý učiteľ a trestanie žiakov schvaľovali aj rodičia. Daniela Kapitáňová naopak zažila na vlastnej koži posmech zo strany vyučujúceho, čo ju navždy ovplyvnilo. Dnes, keď je ona sama pedagogičkou, snaží sa mať porozumenie pre mladých ľudí, ktorých vyučuje.
U spisovateľov je pochopiteľné, že ich zaujímajú viac humanitné predmety ako slovenský jazyk, literatúra alebo história. No aj medzi nimi sa nájdu výnimky, ktorých zaujímali prírodné vedy. Napríklad Etela Farkašová mala ísť na vysokej škole študovať matematiku-fyziku. Gustáv Murín vyštudoval na vysokej odbor biológia. Najmenej obľúbený predmet medzi majstrami pera bola telesná výchova. Výnimkou bol Daniel Hevier, ktorý ešte aj cez prestávky hrával futbal so starou papučou.
Ako to už v živote a v školstve býva, aj medzi učiteľmi sa nájdu jedinci, ktorí dokážu život žiaka ovplyvniť pozitívne alebo negatívne. Pavol Rankov zažil na gymnáziu dobrých profesorov. Triedna učiteľka si jeho meno a mená spolužiakov pamätala aj po dvadsiatich rokoch. Medzi tých šťastnejších patrila aj Etela Farkašová. Na opačnej strane stáli Michal Hvorecký a Ladislav Ballek, ktorí zažili viacero paradoxov. Hvorecký mal učiteľku, ktorá si svojvoľne vymýšľala obsahy kníh, o ktorých mala učiť, pretože ich nikdy nečítala. Ballek sa pri zmene režimu z demokratického na socialistický musel pri dejepise uspokojiť len s jemným naznačením, že to nebolo tak, ako sa učili z osnov.
Začiatky kariéry niektorých spisovateľov sú úsmevné. Tomášovi Janovicovi sa páčila spolužiačka, preto jej napísal básničku, ako závidí jej zubnej kefke, že sa dotýka jej pier. Básničku potom poslal do časopisu a tam ju uverejnili. U iných boli začiatky dlhšie a ťažšie. Ladislav Ballek si nikdy nepomyslel, že bude spisovateľom. Pri stretnutiach Klubu začínajúcich autorov len sedel a počúval.
Toto, ale aj mnoho ďalších zaujímavých informácií, ponúka spomínaná výstava, ktorá potrvá do konca októbra. Jej autormi sú Martina Kočí, Vladimír Michalička, Daniela Vaněková a Eva Zacharová.
Výstava je výnimočná v tom, že okrem príbehov zo života našich spisovateľov ponúka aj jedinečný pohľad na školstvo samotné a jeho históriu od obdobia SNP cez komunizmus až po porevolučné obdobie.
Eva Niňajová
Foto: autorka
