Tlieskajte nám, sme hanbou literatúry
Prvýkrát v živote som mal vidieť naživo jedného z tých známejších spisovateľov. Plný očakávania som vstupoval do knižnice. Nečakal som okuliarnatého vzdelanca v károvanej košeli s cestičkou vo vlasoch, ale keď som zbadal takmer dvojmetrovú korbu z Buchenwaldu s oholenou hlavou, bol som veľmi prekvapený.
Sánka mi však padla až po chvíli. Ohromila ma jeho filozofia, podľa ktorej je každý človek bohom a na dosiahnutie čohokoľvek mu stačí poprosiť vesmír. Chceš limuzínu? Popros vesmír! Do troch dní ti pošle vyblýskané auto zo súhvezdia Zvieracej kazajky. Hneď som sa zamyslel nad tým, aké nebezpečné musí byť chodenie po mraze s holou hlavou.
Očakával som postupnú gradáciu tohto vysoko kultúrneho podujatia. Pán spisovateľ sa nedal zahanbiť a beseda naberala na obrátkach. Životné múdrosti z neho lietali ako iskry z prskavky a aj nadávky sypal ako násobilku. A to som netušil, že o chvíľu uvidím ďalšie dve podobné hviezdy. Zlatý klinec programu sa blížil. Prosím zatlieskajte dvom mladým básnikom, ktorých objavil! Mladé, asi 18 ročné dievča, so svojou básnickou zbierkou opäť rozrušilo celé publikum. Aspoň ona tvrdila, že ide o zbierku básní. Denník bordelmamy z Amsterdamu by bolo výstižnejšie pomenovanie. Napokon vystúpil aj mladík, o ktorom hovorili ako o slovenskom Bukowskom. Keď prečítal svoju báseň o Satanovom semene na svätom obraze, dvíhal sa mi žalúdok. Dutý buk a nie Bukowski!
Tesne pred koncom besedy vyskočil majster filozof na stôl a zarecitoval poslednú báseň. Všetci traja umelci zožali potlesk. Ja som sa rozhodol, že pôjdem tlieskať radšej holubom, čo im špinia auto, lebo robia menej škody.
foto: autor
publikované na www.zdruhejstrany.sk