Úspešná „moresovka“ diváka zmätie
Divadelná hra s názvom Tak to napíš, zlatíčko! vzišla z pera Vlada Moresa – súčasného režiséra Divadelného súboru Jána Palárika v Čadci. Nepatrí medzi celovečerné predstavenia poslednej sezóny, zaručene je však jedným z najvydarenejších. Úspechom je tridsať repríz, pričom ochotníci si najviac vážia ocenenie na X. ročníku Festivalu Aničky Jurkovičovej.
Dej sa odohráva v newyorskom byte, ktorý patrí slávnej a bohatej romantickej spisovateľke Irme Sandorfovej (Katarína Janesová). Scéna je jednoduchá, dominantným je písací stolík, na ktorom je písací stroj, množstvo kníh a šálok.
Irma je obľúbená žena. U svojich čitateľov má úspech, dostáva listy od fanúšikov, má priateľov… Jej knihy nie sú síce vzácnou svetovou literatúrou, ale dobre sa predávajú, čo teší najmä jej literárneho agenta Davea. Dave (Peter Švábik) robí všetko preto, aby Irmu správne motivoval k písaniu. Má veľmi rád peniažky, ktoré mu Irma zarába a netají to ani pred ňou.
Irma žije len pre svoju prácu, pre svoje romány. Napriek tomu, že je to pohotová žena s uštipačným zmyslom pre humor a trochu prehnaným prežívaním, z domu von takmer nikdy nechodí. To je príležitosť pre jej psychoanalytika Grahama (Robert Remias). Navštevuje Irmu v jej byte a lieči ju rôznymi terapiami. Snaží sa získať si Irmu a vyznáva jej lásku. Irma vytuší, že ju plešatý terapeut chce pre jej peniaze, ale už dávno patrí do okruhu jej priateľov, preto s humorom a uťahujúc si z Grahamovho mužského ega vyznania odmieta.
Takisto jej tri najlepšie priateľky Melanie (Alena Paluchová), Katy (Dáša Štekláčová) a Suzane (Jarka Kulová) chodia Irmu navštevovať len k nej domov. Melanie je naivná a prostá newyorská panička s dobre vycibreným módnym vkusom. Katy je citlivá a Suzane veľmi mladá, mĺkva a ustráchaná. S Irmou vedú typické ženské, trochu absurdné a humorné dialógy. Irma si však ani počas návštevy neoddýchne od práce a klebety, ktoré ju zaujmú ihneď beží zapísať na svojom písacom stroji do románu.
Príbeh je veľmi dobre spracovaný. Na prvý pohľad divák sleduje život americkej spisovateľky uprostred jej bytu, na druhej strane má pochybnosti o Irminom psychickom zdraví – v niektorých pasážach sa zdá, že všetko, čo sa na javisku odohráva je len v Irminej hlave, že jej priateľky, psychoanalytik aj literárny agent sú vlastne postavami z jej románov. Absurdné situácie – keď Irma od každého, kto príde do jej bytu vyžaduje, aby jej zakaždým chválil neexistujúce zariadenie, alebo keď jej Melanie k narodeninám praje smrť a dobre sa na tom s Irmou zabávajú – nás presviedčajú, že nemôžu byť zo skutočného Irminho života. Divák nadobúda pocit, že Irma a jej priatelia buď nie sú v poriadku, alebo sa skutočný Irmin život prelína s jej románmi.
Záver ešte viac zamotáva celý dej. Irma umiera a ostatných päť hercov trúchli nad jej hrobom a spoločne na Irmu spomínajú, ba trocha si z nej i uťahujú. Následne celá scéna zmizne a objaví sa Irma za jej písacím strojom ako si predošlú situáciu zapisuje. Divák sa teda na chvíľu uistí, že v románe, ktorý Irma písala sama vystupovala, ale nie nadlho. Na javisko prichádza Graham, ale nie ako Irmin psychoanalytik, ale pracovník psychiatrie a odprevádza Irmu z javiska. Komédia teda končí ako väčšina Moresových hier – s otvoreným koncom. Spomínala Irma na svoj život, alebo je len bláznom a všetko si vymyslela? Sú jej priatelia skutoční, alebo sú to neexistujúce postavy z kníh? Pre dobre pobavené publikum tak predstavenie nejasným záverom nekončí. Hra patrí k takým, o ktorých divák uvažuje ešte celý večer.
I