Už nikdy viac, alebo žeby predsa?
Dvadsiata štvrtá kniha úspešnej autorky Táni Keleovej – Vasilkovej zaplnila predajné pulty minulý rok. Doteraz sa predalo neuveriteľných milión výtlačkov a časopis Knižná revue vyhlásila publikáciu Nikdy za platinovú. Podľa hesla neposudzuj knihu podľa (tentoraz zaujímavého) obalu sa pozrieme pod jej povrch.
Keby sme mali zhrnúť obsah diela do jednej vety bola by to táto: Aby sa človek mal od čoho odraziť, treba sa niekedy dostať na svoje životné dno. Hlavnú hrdinku Katku opustí manžel po dvadsiatych rokoch spoločného života kvôli milenke, s ktorou čaká dieťa. Dej teda už od začiatku pripomína retrospektívnu tragédiu. Ešteže existujú priatelia a deti, inak by sa nám vstávalo z prachu oveľa ťažšie, a nemal by nám kto oprášiť kolená a utrieť slzy pochopením. Bútľavú vŕbu predstavujú Katkine dlhoročné priateľky Barbora a Klaudia. Dcéra Liv je po otcovom incidente tiež spočiatku na matkinej strane, až raz…
Nikdy je dvestoštyridsaťstranový počin autorky zobraziť vnútro ženy cez obviňovanie sa, liečenie, definovanie svojho „ja“, až po odpustenie a nový začiatok. Definíciou publikácie môže byť tiež Talmudov výrok: „Neodsudzuj svojho blížneho, kým nebudeš na jeho mieste.“ Vedľajšími postavami sú Katkin otec Martin, sestra Jana, kamarátky a v závere knihy aj matka, ktorá zamúti doposiaľ pokojné vody.
Táňa Keleová-Vasilková, jedna z najobľúbenejších slovenských spisovateliek, však svojou novinkou nič nové nepriniesla. Jazyk knihy je síce nekomplikovaný, ale rovnaké frázy nájdete v celej jej tvorbe. Vyštudovaná žurnalistka, ktorá si neprehlbuje svoju slovnú zásobu je porovnateľná s lekárom, ktorý stále lieči púšťaním žilou. Postavy sa nemodifikujú, menia sa len mená a aj dej je občas akosi „cez kopirák“. Autorkine diela strácajú na umeleckej hodnote aj z toho dôvodu, že ich chrlí niekoľkokrát do roka. Jej rekordom sú štyri knihy vydané počas roka 2003. Keď sa zamyslíme nad počtom publikácií, ktoré už uzreli svetlo sveta, prichádzame k tvrdeniu, že Vasilková už nemá čo povedať. Preto aplikuje staré známe opakovanie, matka múdrosti a ťaží zo svojej minulosti. Hrdinky jej diel starnú spolu s ňou. Kedysi tridsiatničky sa prehupli cez vek štyridsať plus až po zrelé päťdesiatničky.
Slovenské čitateľky sú lenivé. Akoby nám nezáležalo na obsahu. Stačí nám, že vieme, čo môžeme od danej spisovateľky očakávať. Tým najväčším ocenením našej trpezlivosti je nepochybne happy end. Autorka vybočila zo zabehaných koľají jedine knihou Kvety pre Lauru. Obdivuhodné sú na druhej strane Keleovej metaforicky podfarbené myšlienky, ktorými skrášľuje inak oddychový text. Oceniteľné je, že sa viac povenovala staršej generácii, na ktorú súčasní autori zabúdajú. Seniori prechovávajú svoju rokmi overenú pravdu a vždy majú navrch, aj keď im práve nesadá prach na červený univerzitný diplom.
V porovnaní s modernými spisovateľkami sa autorka stráni vulgarizmov a sexuálny život svojich postáv opisuje dôstojne, bez potreby zachádzať do najmenších detailov. Nikdy nesie v sebe posolstvo, že všetko zlé je na niečo dobré, a čo bolí to prebolí. Aj keď sa nám zdá naše utrpenie nezmyselné, jeho dôvod pochopíme až s odstupom času. Je možné, že vám pri čítaní vypadne aj slzička, obzvlášť, ak ste niečo podobné prežili na vlastnej koži.
Pre mnohých odborníkov je otázne, prečo je Vasilková populárna aj v Česku. Predpokladajú však, že jej knihy zmiznú z trhu napriek ich „kvalitnému obsahu“ rovnako rýchlo ako doposiaľ. Až budúcnosť ukáže či to tak bude. Alebo…nikdy nehovor nikdy?
Text: Lívia Šimčeková
Foto: gorila.sk