Veni Sancte: Neutíchajúci plameň opäť spojil veriacich

Svätá omša je slnkom, stredobodom a zároveň po stáročia predávaným dedičstvom nášho kresťanského života. Pri vstupe do kostola som urobila rozhovor so študentkou Michaelou.

Čo vás upútalo ako prvé, keď ste prišli do „Pánovej vinice?“

„Najskôr asi ten početný dav ľudí. Popravde, čakala som zaplnené lavice, ale tak toľko ľudí rozhodne nie. Tiež univerzitný zbor Benedictus bol veľmi zladení, ich vystupovanie a nacvičovanie, bolo vidno, že to celé nebolo odfláknuté. Snažili sa a každý musel byť po omši spokojný. Páčilo sa mi to.“

 Dotkli sa ťa slová kňaza, keď prednášal kázeň?

„Nepočúval som všetko, ale tak záblesky, keď ma niečo zaujalo, tam boli. Napríklad keď rozprával o súdržnosti ľudí, ktorých spája spoločný cieľ, akým bola výstavba knižnice.“

Ako by ste zhodnotili účasť toľkých kňazov a biskupov pohromade na jednej sv. omši?

„Určite sa bolo na čo pozerať. Zaujali ma hlavne ich rúcha, teda farby aké mali a celkovo to ich vystupovanie. Sledoval som všetko. Najviac sa mi páčila ich latinčina. Bolo to proste výnimočné Veni Sancte. Akurát som mal zmiešané pocity, lebo osobne, neuznávam také „ceremónie“.

Keď ste odchádzali zo svätej omše, cítili ste zmenu?

„Trochu áno. Svätá omša vo mne zanechala silné emócie a veľmi pozitívny dojem. Určite k tomu prispel aj zbor, pretože dodával celej omši špecifickú atmosféru. Keď som vyšla z kostola, vnímala som hlavne taký pokoj v duši. “