Zlo naše každodenné

Strach – pocit, s ktorým sa moderný človek zobúdza a s ktorým zaspáva. Strach a stres z neistej budúcnosti. Hoci sa ho snažíme potlačiť, stačí si večer zapnúť v televízii správy a valí sa na nás z každej strany. Cez vraždy, podvody, lúpeže až po špinavú politiku. Ľudstvo si ani neuvedomuje, ako je ovplyvňované a manipulované médiami. Postupom času sme tak otupeli voči zlu, že klamať je dnes normálne, korupcia je samozrejmá a nad vraždou sa už ani nepozastavíme. Spoločnosť je plná nenávisti a hriechu.

Skúsme sa vrátiť do minulosti. Píše sa rok 1939. Nemecko sa spamätáva z hospodárskej krízy, obyvateľstvo trpí hladom a chudobou. Vyhliadky do budúcnosti sú neisté a pesimistické. Spoločnosť obviňuje židovskú menšinu nielen za krízu, ale najmä za potupnú prehru v prvej svetovej vojne. Dnes už vieme, kam až táto nenávisť vyústila. Do nezmyselných vrážd v koncentračných táboroch. Prečo to nikto nezastavil? Prečo spoločnosť dovolila takéto zverstvá? Pretože židia boli menejcenní a prekážali.

Vráťme sa do súčasnosti. Píše sa rok 2013. Slovensko sa snaží spamätať z hospodárskej krízy. Obyvateľstvo chudobnie, štát sa zadlžuje. Každým dňom sa vyhliadky na lepšiu budúcnosť rúcajú. Neustály nárast daní postupne zrazí na kolená poctivo pracujúceho človeka. Jediné, čo ešte môže robiť, je nadávať na sociálnu politiku Slovenskej republiky. Zatiaľ, čo slušní občania pracujú a platia nehorázne odvody do poisťovní, iní nerobia nič, okrem poberania sociálnych dávok a nadávania na diskrimináciu rómskej menšiny.

Skutočne ich diskriminujeme? Potláčanie práv menšiny väčšinou sa nazýva rasizmus. Potláčanie práv väčšiny menšinou, by potom mala byť demokracia? Každým rokom pribúda na Slovensku rómskych osád , a s tým aj občanov odkázaných výhradne na pomoc štátu. Spolu s osadami pribúda aj nenávisť voči Rómom. A z toho by sme mali mať strach. Nie z Rómov, ale z postoja, ktorý sme voči nim zaujali. Mali by sme mať strach, keď hovoríme: „Nie som rasista, ale Rómovia…“ V každom z nás je zasiate semiačko nenávisti a je len otázkou času, kedy to niekto zneužije. Čo ak by sa minulosť zopakovala? Boli by sme ticho? Nechali by sme umierať nevinných ľudí iba preto, že sú podľa nás menejcenní a prekážajú? Možno sa teraz bijeme do pŕs: „Nie, nikdy!“, ale ak sa zamyslíme už to robíme. Mlčky sa prizeráme ako matky zabíjajú svoje nenarodené deti, voláme to právo ženy rozhodnúť sa a dokonca to považujemem za normálne. Prizeráme sa eutanázii pre starších obyvateľov a považujeme ju za humánnu. Dnešná spoločnosť je tak zmanipulovaná, že si už ani sama nedokáže vytvoriť zdravý názor. Ako môže byť vražda normálna, či ešte humánna?

Francúzsky spisovateľ Rochefoucauld raz povedal: „Zločiny je nutné páchať vo veľkom, potom dostanú nevinné, dokonca úctyhodné meno.“ Tohto hesla sa drží súčasná multikultúrna spoločnosť. Vojna je bojom za demokraciu a mier, vražda sa nazýva právom. Mali by sme byť proti takému násiliu, pretože aj keď sa zdá, že je to pre dobrú vec, tá dobrá vec je iba prechodná, ale zlo, ktoré spôsobí je trvalé.