Žurnalistka Ivana: Zamilovať sa do Taliana znamená nájsť gentlemana

Hovorí po slovensky, žije na Slovensku, no málokto o nej vie, že polovica jej rodiny pochádza z Talianska. Študentka žurnalistiky Ivana Fupšová zbožňuje Florenciu a každé leto navštevuje Apeninský polostrov.

Odkiaľ všadiaľ pochádzajú tvoji príbuzní?

Väčšia časť mojej rodiny pochádza zo Slovenska, no časť mojej rodiny z ockovej strany je z Talianska. A práve táto časť rodiny má svoje korene aj v Španielsku. Nie som si istá, či aj tam žijú nejakí moji príbuzní, pretože som sa to nikdy nesnažila zisťovať. V Taliansku mám však naozaj veľa príbuzných. Žijú tam moje tety, ujovia a vzdialené sesternice.

Ovládaš teda španielčinu a taliančinu?

Po španielsky viem asi len poďakovať a napočítať do tri, ale z taliančiny mám základy a dokážem sa – aj keď lámane – dohovoriť. Skoro celá moja rodina žijúca tam však ovláda angličtinu, čiže svoje chabé jazykové schopnosti nezvyknem a nemusím tak často využívať.

Takže aj španielčina, aj keď len veľmi slabá, má u teba nejaký ten základ…

Áno, ale to ma naučil spevák Ricky Martin. (smiech)

Máte vo vašej rodine nejaké iné tradície?

Nie som si istá, či máme nejaké iné tradície. Sme klasická slovenská rodina a väčšina ľudí z nášho okolia ani len netuší, že máme korene v Taliansku, pokiaľ na to nepríde reč. Ak máme nejaké odlišné tradície, tak to bude pravdepodobne hlavne v stolovaní.

Aké odlišné tradície máš na mysli?

No napríklad, že Štedrovečernú večeru máme veľmi neskoro – o ôsmej alebo deviatej. Všeobecne máme vlastne večere neskoro.

Je to tak aj v Taliansku, alebo to je len váš špecifický zvyk?

V Talianku je to tak zaužívané v každej rodine.

Máte potom aj nejaké iné netradičné jedlá, ktoré sú typické pre Taliansko, či skôr preferujete slovenskú kuchyňu?

U nás sa to dosť mieša. Moja mama je skôr zástankyňou slovenskej kuchyne, ale ja a môj ocino sme milovníkmi talianskej kuchyne skrz na skrz. To znamená cestoviny, veľmi pikantné jedlá, morské plody a, samozrejme, dobré vínko.

Máš aj nejaké obľúbené talianske jedlo?

Mám rada tradičné talianske rizoto, ktoré je iné ako to klasické slovenské. Má veľa druhov     a mojim najobľúbenejším je asi rizoto s artičokami a olivovým olejom, no a potom som, samozrejme, veľký milovník cestovín. Tie môžem jesť aj každý deň a nikdy nebudem mať dosť. A ešte zbožňujem spaghetti vongole (pozn. autora – špagety s istým druhom mušlí), pikantné a ostré jedlá, ku ktorým nemôže chýbať dobré víno.

Navštevuješ svoju rodinu v zahraničí?

Nie vždy som bola v kontakte s rodinou v Taliansku, pretože tam boli nejaké problémy, neviem však aké. Kontakt s nimi som nadviazala, až keď sa tam presťahoval môj bratranec so ženou, ktorá je Talianka. Z jej strany som získala novú rodinu a skvelých priateľov.

Kedysi som do Talianska chodila len s tým bratrancom, ktorý ma stále povodil po pamiatkach a múzeách, v tom sme rovnakí. Teraz tam už zvyknem chodiť skôr za kamarátmi a za sesternicami. Snažím sa robiť si výlety do Florencie vždy, keď je na to príležitosť. Cez leto je to zvyčajne aj na niekoľko týždňov, no niekedy tam rada zavítam aj počas roka, či cez vianočné sviatky.

Vedela by si si predstaviť, že sa presťahuješ do Talianska nastálo?

Áno, hlavne preto, že sa tam naozaj cítim ako doma. Poznám ich zvyky a stotožňujem sa s nimi. Ak by som mala túto príležitosť, rozhodne by som neváhala a presťahovala sa tam.

Prečo si teda nakoniec na Slovensku a nežiješ niekde pri mori?

Na Slovensku som doma a žijem tu preto, lebo tu študujem a mám tu svoj život. Keby som však mala možnosť presťahovať sa do Talianska, s radosťou by som šla. Mám však na mysli, že by som už mala po škole, bola by som zabezpečená a podobne.

Nechýbala by ti rodina, priatelia či samotné Slovensko?

Pravdepodobne by som Slovensko navštevovala tak, ako teraz navštevujem Taliansko. Prázdniny, sviatky a podobné dni by som trávila s rodičmi a súrodencami. A, samozrejme, že by mi rodina aj priatelia chýbali, ale aj priateľov aj rodinu tam mám, čiže by som sa tam necítila taká sama.

A chcela by si teda žiť pri mori?

Tam od nás je more vzdialené len kúsok a mne to tak vyhovuje. Občasný výlet k moru je fajn, ale žiť by som pri ňom nechcela. Naša rodina má vidiecke sídlo v Chianti, kde sú len samé vinice, kopce a olivovníkové polia. Mám to radšej ako výhľad na more.

Vlastní vaša rodina aj nejaký konkrétny druh vína?

Nie, je to len také to domáce víno. My nemáme vinohrady, len takú malú viničku. Víno ani nepredávame, máme ho len tak pre rodinu, k jedlu a na rodinné akcie. Vždy keď tam prídem a ideme na nejakú rodinnú oslavu, ako sú záhradné party a podobne, tak sa tam naozaj cítim ako doma.

Ako vyzerá taká talianska záhradná party?

Nikdy to nie je tak, že niektorí pripravujú a ostatní sa bavia, pretože všetci sú nejako zapojení do príprav. Zvyčajne sa všetci motáme v kuchyni a pomáhame s prípravou jedla. Vždy je treba s niečím pomôcť, pretože v Taliansku sa pripravuje veľa chodov. Pamätám si, že keď som tam raz zobrala kamarátku zo Slovenska, bola veľmi prekvapená z toho, ako to tam funguje. Na Slovensku sa nestretávaš s ľuďmi, ktorí ťa len tak objímu, pretože chcú a myslia si, že si milá.

Pre teba to bolo normálne, ale čo tvoja kamarátka?

Reagovala veľmi prekvapene. U nás nie je zvyknutá na toľkú srdečnosť – to sa jej páčilo, no našli sa aj veci, ktoré nie. Napríklad to, že Taliani sú hluční a stále len rozprávajú, pričom nikdy nevieš, či je to normálny rozhovor alebo hádka. (smiech)

Tiež ju dostali do rozpakov, keď ju stále niekto nútil jesť. Skončil sa jeden chod a hneď jej niekto strčil pod nos ďalšie jedlo. Taliani, hlavne tí starší, sú dosť hákliví na to, ak odmietneš, čo je ti ponúkané. Čiže keď videla, že sa sesternicina babička urazila, keď odmietla jej cantuccini (pozn. autora – sladké pečivo podobné bábovke), tak z toho zostala strašne vystrašená a vyzerala, že sa každú chvíľu rozplače.

Taliansko je dosť veľké, pochodila si ho už celé, alebo sa zameriavaš len na Florenciu kvôli rodine a priateľom?

Nielen na Florenciu, skôr všeobecne na Toskánsko, ktoré ma naozaj fascinuje svojou krásou a kultúrou. Sienna a San Gimignano sú mojimi srdcovkami. Tam sa dokážem túlať celé hodiny.

Nebojíš sa prechádzať sa tam sama, alebo je s tebou stále niekto známy?

Po mestách, ktoré poznám, sa nebojím chodiť ani sama. Sú nimi Florencia, Sienna a San Gimignano, ale nestáva sa to veľmi často. Vždy je so mnou niekto známy, s kým sa túlam po pamiatkach a podobne.

Máš nejaké miesto v Taliansku, kde si ešte nebola a veľmi by si tam chcela ísť?

Áno, vždy som túžila navštíviť Údolie chrámov na Sicílii a Modrú jaskyňu na Capri.

Hovorí sa, že Taliani sú temperamentní. Vedela by si si predstaviť, že by bol tvoj partner Talian, alebo je to úplne iná mentalita?

Je to naozaj úplne iná mentalita, ale pre mňa sú asi atraktívnejší Taliani. Nielen svojím povestným temperamentom… Talianski muži, s ktorými som v kontakte, sú perfektní gentlemani a už odmalička sú vedení k tomu, že k žene sa majú správať so všetkou úctou a rešpektom. Žena a rodina je to najdôležitejšie. Takže určite si to viem predstaviť, že by bol mojim partnerom Talian, aj navzdory svetovej povere o tom, že sú veľkí neverníci.

Čo ťa na nich tak fascinuje?

Väčšina má naozaj perfektný vzťah s matkou. Občas na ňu bývajú až veľmi upnutí a nechávajú ju často robiť dôležité rozhodnutia v živote.

Platí to tak stále?

Všimla som si, že čím má chlap lepší vzťah s matkou, tým lepšie sa správa k ženám. Tam nájdeš to, čo na Slovensku ťažko – keď prídeš k stolu, muž sa automaticky postaví, podrží ti stoličku a počká, kým si sadneš. Vždy ti otvorí dvere a pri stretnutí ti dá bozk na ruku alebo na líce. A hlavne ťa stále zahŕňa komplimentmi.

Zamilovala si sa už niekedy do Taliana?

Keď som mala 16 rokov, tak som mala letnú lásku. Volal sa Gavino a bol to spolužiak môjho bratranca. Vtedy som sa chcela strašne presťahovať do Talianska, lebo to bola láska na celý život – na tri týždne, kým som neodišla (smiech) – potom sme ostali už len kamarátmi.

Bolo to medzi vami veľmi vážne počas tej, síce nie až takej dlhej, doby?

Samozrejme, že bolo. (smiech) On ma prehováral, nech tam zostanem, že môžem bývať u nich. Bolo mu jedno, že jeho rodičom som nerozumela ani slovo, a že spolu sme sa tiež ledva rozprávali. Vtedy sme nemali ešte bohvieakú anglickú slovnú zásobu.

Stretávate sa od tej doby?

Jasné, vždy sa stretneme na nejakej akcii u nás a vždy si spolu zahráme tenis – to bolo naše.

Čo by si odporučila ľuďom, ktorí by chceli navštíviť Toskánsko?

Byť tam je vždy naozaj skvelý zážitok. Odporúčam to každému. Má to čaro, že sa k nemu dá naozaj jednoducho pripútať a sú tam hlavne veľmi milí a veselí ľudia.

Ľudmila Pramuková

Foto: internet